Alexandra Dubčeka ľudia všade vítali

      Alexander Dubček bol vlastenec, demokrat, humanista a Európan. Už pri preberaní titulu Dr. honoris causa na Bolonskej univerzite v roku 1988 prvýkrát vyslovil myšlienku "spoločného európskeho domu" a v roku 1990 ako predseda Federálneho zhromaždenia inicioval prvé kontakty Československa s Európskym parlamentom a Radou Európy.    

Život v Rusku  

     Detstvo a mladosť prežil v družstve Interhelpa v Pišpeku v sovietskom Kirgizsku. Rodina sa vrátila na Slovensko v roku 1939 a v tom istom roku Dubček vstúpil do komunistickej strany. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania (SNP), ktoré do konca života pokladal za ukončenie hanebnej epizódy v slovenských dejínách - klérofašistickej Slovenskej republiky.

     Od roku 1949 bol Dubček  funkcionárom aparátu komunistickej strany. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany Slovenska (KSS) najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Dôkazom Dubčekovho vzostupu k najvyššej straníckej špičke bola na začiatku 60. rokov 20. storočia funkcia tajomníka ústredného výboru strany a potom členstvo v predsedníctve tohto orgánu. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS.       

Prvý tajomník ÚV KSČ

     Prvým tajomníkom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ) bol A. Dubček od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969. Jeho politické úsilie vyústilo do vzniku tzv. Pražskej jari, obrodného procesu, keď sa spolu s reformnými komunistami pokúsil o tzv. socializmus s ľudskou tvárou. V auguste 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy. V apríli 1969 Aleaxndra Dubčeka vo vedení KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Alexander Dubček predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 ho z komunistickej strany vylúčili a bol prehlásený za "predstaviteľa pravicovo oportunistických síl".  

     Dubček žil s rodinou pod policajným dozorom v Bratislave. Do odchodu do dôchodku v roku 1985 pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. V 70. a 80. rokoch 20. storočia niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému Pražskej jari.    

Medzinárodná satisfakcia  

     V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v Bologni rozhodla udeliť Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prebral v Bologni 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv.   

November 1989  

       V roku 1989 sa stal Alexander Dubček jedným z protagonistov novembrových udalostí. Od 28. decembra 1989 do 25. júna 1992 zastával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR, resp. ČSFR. Bol členom Predsedníctva FZ ČSSR a poslancom Snemovne národov FZ ČSSR.  Zvolili ho najprv za Verejnosť proti násiliu (VPN), potom v parlamente pôsobil ako nestraník a od 6. júna 1992 za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska (SDSS). Vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR a krátky čas aj predsedu SDSS svojimi postojmi výrazne pomohol riešiť vtedajšie politické otázky. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Československa.  

Autonehoda na diaľnici

     Alexander Dubček zomrel na následky autonehody 7. novembra 1992 v  pražskej nemocnici niekoľko dní pred 71. narodeninami. Tragická nehoda sa odohrala na diaľnici Praha-Bratislava neďaleko Humpolca 1. septembra 1992 na jeho ceste za poslaneckými povinnosťami do Prahy. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.  

Pocty a uznanie pre Dubčeka

     Bol čestným členom Masarykovho demokratického hnutia (1990-1992), čestným predsedom Spoločnosti M.R. Štefánika v Paríži (1990-1992), členom spoločnosti Taliansko-Československo. Udelili mu mnoho domácich aj zahraničných vyznamenaní. Okrem množstva iných dôležitých získal dvakrát Medailu SNP, cenu Andreja Sacharova (Európsky parlament 1989), Medzinárodnú humanistickú cenu za rok 1990, výročnú cenu Medzinárodnej skupiny pre dodržiavanie ľudských práv (USA 1990), Zlatý klas (cenu mesta Cinisello Balsamo pre najvýznamnejšie osobnosti politického a verejného života, Taliansko 1990), medzinárodnú cenu Alfonsa Comína (Španielsko 1991) a veľký zlatý čestný odznak na šerpe Rádu za zásluhy o Rakúsku republiku (Rakúsko 1991). Udelili mu titul Doctor h.c. na viacerých univerzitách - v Bologni, Madride, Washingtone, Bruseli, Dubline. Stal sa čestným občanom Florencie a Bologne.       

     Za významnú a dlhodobú spoločenskú činnosť udelili Alexandrovi Dubčekovi Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995), Pribinov kríž I. triedy (2000) a štátne vyznamenanie ČR Rad Bieleho leva za zvlášť vynikajúce zásluhy v prospech ČR (2003), všetko in memoriam.