Bratislava v centre pozornosti fanúšikov krasokorčuľovania

Bratislavský zimný štadión bol počas svojej existencie  dejiskom troch európskych šampionátov v rokoch 1958, 1966 a 2001. Okrem toho sa tu v roku 1973 uskutočnili aj Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní.  Na ľadovej ploche sa predstavili  mnohí vynikajúci športovci a celá vtedajšia svetová špička v tomto športovom odvetví.

Najmä prvé dva európske šampionáty a následne aj ten svetový priniesli československému a predovšetkým slovenskému krasokorčuľovaniu veľkú radosť. Zaskveli sa tu predovšetkým muži, ktorí svoje výkony ovenčili medailami.

V roku 1958 sa na ľade v Bratislave predstavil 22-ročný Karol Divín, ktorý už mal vo svojej zbierke tri bronzové medaily a jedno druhé miesto z majstrovstiev Európy. Pred domácim publikom si vybojoval prvú zlatú európsku medailu, ktorá ho naštartovala k ďalším významným úspechom.

Karol Divín – majster povinných cvikov

Karol Divín bývalý slovenský krasokorčuliar sa narodil 22.februára v 1936 v Budapešti. Na ľad ho priviedol jeho otec a hoci sa malému Karolovi páčili loptové hry a hokej, nakoniec sa upísal krasokorčuľovaniu.

Zlom v jeho kariére nastal v roku 1957 na európskom šampionáte vo Viedni, kde získal striebro. Už v nasledujúcom roku na domácom ľade v Bratislava si vyjazdil titul majstra Európy.

Potom nasledovali ďalšie úspešné štarty. Stal sa dvojnásobným majstrom Európy, dvakrát bol strieborný a do zbierky pribudli aj štyri bronzové medaily. Na majstrovstvách sveta získal bronzovú aj striebornú medailu.

Vrcholným úspechom jeho kariéry bola strieborná medaila na Zimných olympijských hrách 1960 v  americkom Sguaw Valley, kde štartoval napriek zraneniu.

Majstrovstvá Európy v Bratislave v roku 1958 s úžasom sledoval aj malý Ondrej Nepela. Tento šport mu učaroval a mama ho priviedla na zimný štadión k trénerke Hilde Múdrej, ktorá sa ho ujala. Už o osem rokov neskôr na európskom šampionáte v Bratislave vybojoval Ondrej Nepela svoju prvú veľkú medailu.

Ondrej Nepela – poctivý, vytrvalý a rozvážny 

Ondrej Nepela sa narodil 22.januára 1951 v Bratislave. S krasokorčuľovaním začal vo veku sedem a na jeho ceste za svetovými úspechmi ho počas celej kariéry sprevádzala trénerka Hilda Múdra.

Tá o ňom prezradila, že bol vytrvalým športovcom, ktorý si všetko poctivo oddrel. Sama mala veľa krát pocit, že vôbec nemal trému. Okrem toho, že všetok svoj voľný čas venoval tréningu na ľade, nevynechával vyučovanie,  poctivo chodil do školy a bol výborný študent.

Pod vedením trénerky Múdrej sa stal Nepela trojnásobným majstrom sveta a dvakrát bol strieborný. Celkom päťkrát stál na najvyššom stupni počas európskych šampionátov a získal aj dve bronzové medaily. Vrcholom jeho športovej kariéry bola zlatá medaila na Zimných olympijských hrách 1972 v Sappore.

Po skončení aktívnej amatérskej športovej kariéry pôsobil ako profesionálny krasokorčuliar v ľadovej revue a následne ako tréner. Po vážnych zdravotných problémoch zomrel vo veku 38 rokov. Za jeho prínos slovenskému športu a výsledky dosiahnuté na svetových podujatiach bol v roku 2000 Ondrej Nepela vyhlásený za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia.

Jozef Sabovčík – skákajúci Joe

Takáto prezývka prischla slovenskému krasokorčuliarovi, ktorý uzrel svetlo sveta 4.decembra 1963 v Bratislave. Na ľadovú plochu ho ako šesťročného priviedla jeho stará mama.  Ako amatér získal šesť titulov majstra Československa. Stal sa dvojnásobným majstrom Európy 1985 a 1986 a vicemajster starého kontinentu v roku 1983. Na majstrovstvách sveta 1984 a 1985 skončil štvrtý.

Vrcholným úspechom jeho amatérskej dráhy bol bola olympijská medaila. Na ZOH 1984 sa v Sarajeve pred neho dostali len zlatý Američan Scott Hamilton a strieborný Kanaďan Brian Orser.

A ako prvý na svete sa naučil skákať salto dozadu s dopadom na jednu nohu. Do učebníc krasokorčuľovania dostal Sabovčíka jeho súťažný štvoritý skok, hoci rozhodcovia tvrdili, že sa pri ňom dotkol ľadu, takže prvenstvo sa často pripisuje Kanaďanovi Kurtovi Browningovi.

Jumping Joe sa venoval profesionálnej dráhe krasokorčuliara i trénerstvu. Žije v Kanade, má rád hudbu a maľovanie a stále sa venuje podpore mladých talentov.

Hilda Múdra - skvelá krasokorčuliarska trénerka

Hilda Múdra sa narodila 1. januára 1926 vo Viedni v rodine učiteľa pod menom Hildegard Klimpelová. Členka Viedenskej ľadovej revue sa zaľúbila do Prešporáka Jozefa Múdreho v roku 1947 sa zaňho v bratislavskom Modrom kostolíku vydala. Do nových dokladov si na jeho radu dala zapísať krstné meno Hilda.

Na ľad sa vrátila až v prvej polovici päťdesiatych rokov ako dvojnásobná mamička. Najskôr bola tanečníčkou bratislavskej ľadovej revue a následne trénerkou. Do jej rúk sa v roku 1958 dostal Ondrej Nepela, ktorý dosiahol fantastické úspechy.

Nepela jej už ako deviatak na ďalších ME v Bratislave venoval k štyridsiatke prvú, bronzovú európsku medailu. Odvtedy stál na piedestále na každom európskom šampionáte.

Hilda Múdra si trénerské renomé získala už vedením v Bratislave sa pripravujúcej Brnianky Jany Mrázkovej-Dočekalovej, ktorá získala bronz na ME 1961, ale do prvej európskej, ba zväčša aj svetovej desiatky patrila až do roku 1965.

V Západnom Berlíne 1961 mala v prvej desiatke až dve zverenky – siedma skončila Bratislavčanka Eva Grožajová, neskôr Bergerová, o. i. strieborná medailistka Svetovej zimnej univerziády 1960.

Istý čas viedla Hilda Múdra aj ďalších popredných slovenských krasokorčuliarov: Mariána Filca, ktorý bol najväčším domácim Nepelovým rivalom, v začiatkoch Agnesu Búřilovú-Wlachovskú. Jozefovi Sabovčíkovi neskôr radila v nácviku povinných figúr. K jej zverencom patrili aj  Miroslav Šoška, Ľudmila Bezáková či Eva Križková-Ďurišinová. V zozname jej zverencov figuruje aj úspešný tanečník Martin Skotnický. 

Za svoju celoživotnú prácu dostala aj viacero ocenení: Trofej MOV Šport a etika (1998), Zlaté kruhy SOV a Cena fair play SOV (2000), Medaila Pierra de Coubertina od MOV (2003) i čestné členstvo v Slovenskom olympijskom výbore (2004).