Štefan Hoza bol libretistom slovenskej národnej opery Krútňava
Dňa 20. októbra 1906 sa v Smižanoch, okres Spišská Nová Ves narodil operný spevák (tenor), zaslúžilý umelec Štefan Hoza. Bol libretistom slovenskej národnej opery Krútňava (1949), v ktorej stvárnil i hlavnú mužskú postavu Ondreja Zimoňa. Patrí medzi dôležité postavy slovenskej hudby 20. storočia.
Štefan Hoza bol pôvodným povolaním učiteľ. Študoval na učiteľských ústavoch v Spišskej Novej Vsi a Spišskej Kapitule (1921-1925). Spev a herectvo vyštudoval na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1927-1932). V štúdiu pokračoval v Miláne (1933) a vo Viedni (1936). Popritom externe vyštudoval aj hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1926 – 1932 bol učiteľom v Cíferi a Bratislave.
Od roku 1932 bol Štefan Hoza sólistom opery Slovenského národného divadla (do roku 1962). Bol aj jej dramaturgom ( 1939-1947) a režisérom (1958-1962). Hosťoval na domácich i zahraničných operných scénach (Záhreb, Viedeň, Budapešť, Drážďany). Vynikol hlavne v hrdinských úlohách. Napísal libretá k operám R. Macudzinskeho Monte Christo (1947-1949), Eugena Suchoňa Krútňava (1949) a Jána Cikkera Juro Jánošík (1954). Odspieval v nich i hlavné úlohy.
Štefan Hoza bol aj pedagógom. V rokoch 1953 – 1977 prednášal spev a hereckú i opernú prax na bratislavskom konzervatóriu, v rokoch 1963 – 1974 dejiny hudby na Vysokej škole múzických umení. Bol interpretom, propagátorom i zberateľom ľudových piesní. Objavil sa i pred kamerou. Najskôr naspieval piesne pre filmy: Extase (1932) , Bouře nad Tatrami (1932), Zem spieva (1933, režisér Karol Plicka, film získal Veľký Pohár Benátok na 2. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1934), Řeka (1933). Po tomto úspechu spieval v titulných postavách českých filmov Polská krev (1934), Polenblut (1934, nemecká jazyková mutácia Poľskej krvi), Hudba srdcí (1934). Na dlhé roky sa potom herecky odmlčal, vo filme sa objavil ešte v roku 1960 Na pochode sa vždy nespieva a vo filme Štrnásty v rade (1975).
Hoza bol aj literárne činný. Od roku 1925 publikoval v slovenskej tlači detské prózy. Knižne debutoval dielom Srdce zlatých hodiniek (1932). Nasledovali román Ohnivý vzdor (1933), rozprávky Líška Pipuška (1932-1941), povesti Smoliarov chlapček (1934), historický román Na skale útočišťa (1935, neskôr ho upravil a vydal pod názvom Tatári idú! ) a i. Bol popularizátorom divadelnej a hudobnej kultúry. Túto tematiku spracoval v knihách Pohľad na dejiny bratislavského a slovenského divadelníctva (1936), Tvorcovia hudby (1943), Opera na Slovensku (1953-1954), Večer v opere (1975) a i. Prekladal operné a operetné árie z češtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a taliančiny.
V roku 1968 udelili Štefanovi Hozovi titul Zaslúžilý umelec a v roku 2007 mu bol udelený Pribinov kríž I. triedy in memoriam.
Zaslúžilý umelec Štefan Hoza zomrel 6. apríla 1982 v Bratislave.
