Jozef Kello patril k pätici prvých slovenských profesionálnych hercov

     Jozef Kello bol vyučený murár. Ako mnohí iní liptovskí murári staval Budapešť. Tu v rokoch 1907-1914 hrával v krajanských ochotníckych krúžkoch. Mal úspech a všetky spolky (Katolícky kruh, Kriváň i česká Osvěta) ho chceli mať na svojom javisku. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) sa usadil v Košiciach, v roku 1919 spoluzakladal tamojší Slovenský divadelný spolok. Neskôr si v Michalovciach otvoril kníhkupectvo.

     Do profesionálneho divadelníctva vstúpil Kello 1. augusta 1921, keď ho na základe konkurzu prijali spolu s ďalšími štyrmi adeptmi herectva (Oľgou Orsághovou - Borodáčovou, Jánom Borodáčom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom) za člena Propagačného súboru SND (Marška). Zobrali ho s poznámkou, že zodpovedá na vážne i komické role. V "Marške", ako ľudovo nazvali "pochodujúci" Propagačný súbor SND, hral takmer vo všetkých inscenáciách (28 premiér). Po jeho rozpustení a ročnom pôsobení v Novákovej divadelnej spoločnosti ho v roku 1923 pozvali do Činohry SND, kde účinkoval až do svojho skonu v roku 1951. Za 30 rokov profesionálnej činnosti vytvoril 297 postáv a odohral vyše 5000 predstavení. V roku 1943 získal Národnú cenu.

     Najväčší divácky ohlas mal Jozef Kello ako Malecký z Tajovského Ženského zákona. Bola to jeho celoživotná úloha, Borodáč ho do nej obsadil v každom novom naštudovaní. Takisto sa vždy objavil v Tajovského Statkoch-zmätkoch. Aj napriek nízkemu vzrastu dostal J. Kello občas veľkú rolu a raz dokonca titulnú. Hral antihrdinu vo veselohre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Bol prvým predstaviteľom poctivosťou posadnutého úradníčka. V úlohe baču sa predstavil aj v prvom slovenskom filme natočenom po druhej svetovej vojne Varúj (1946, režiséri Martin Frič a Paľo Bielik).

     Jozef Kello zomrel 17. marca 1951 v Bratislave.

Na archívnej snímke portrét  Jozefa Kellu. Foto: archív TASR, autor  neznámy/ 19. marca 1953