Andrej Bagar patril medzi päticu prvých slovenských hercov
Dňa 29. októbra 1900 sa v Trenčianskych Tepliciach narodil národný umelec Andrej Bagar. Patril k zakladateľom slovenského profesionálneho divadelníctva a prvým profesionálnym slovenským hercom.
Andrej Bagar sa pôvodne učil vo Viedni za čalúnnika (1914) a súčasne študoval dekoratérstvo na umelecko-priemyselnej škole. V poslednom roku prvej svetovej vojny narukoval a poslali ho na taliansky front. Po vojne krátko pracoval ako robotník vo svojom rodisku. Už vo Viedni hrával ochotnícky divadlo a tejto záľube sa venoval aj po návrate domov.
Prvý profesionálny herec
V roku 1921 sa zúčastnil konkurzu Družstva Slovenského národného divadla a spolu s Jozefom Kellom, Jánom Borodáčom a Oľgou Borodáčovou-Országhovou a Gašparom Arbétom patril ako člen Propagačného činoherného súboru SND zvaného Marška k prvým slovenským profesionálnym hercom. Keď sa súbor po roku pôsobenia rozpadol, odišiel študovať herectvo do Prahy na dramatické oddelenie konzervatória. Od roku 1927 bol hercom a režisérom SND v Bratislave, účinkoval nielen v činohre, ale i v opere a balete.
Zatknutý a uväznený
V roku 1939 Bagara zatkli pre ilegálnu protifašistickú činnosť. Keď sa po roku z väzenia vrátil, pôsobil ako režisér Slovenského rozhlasu v Bratislave pod pseudonymom Ján Minárik. V rokoch 1942 a 1943 ako hosť režíroval v nitrianskom Slovenskom ľudovom divadle, v roku 1944 spoluzakladal Slovenské komorné divadlo v Martine. Režíroval tu prvú inscenáciu tohto mladého súboru - Filip II. od belgického dramatika Emila Verhaerena a vytvoril v nej aj titulnú rolu. Táto protitotalitná hra vyvolala nepriaznivú reakciu úradov a Bagar bol nútený z Martina odísť. V období Slovenského národného povstania (SNP) sa stal zakladateľom a vedúcim zájazdového Frontového divadla, ktoré pracovalo pri Veliteľstve čs. armády v Banskej Bystrici. Po ústupe povstalcov do hôr pomáhal vydávať povstalecké noviny.
Z divadla pred kameru
Bagar zažiaril i na striebornom plátne, napríklad v životopisnom filme Milan Rastislav Štefánik (1935), v dráme Varúj...! (1946), v historickej satire Zemianska česť (1957) alebo v klasike Jánošík I., II. (1962), ktorá patrí k legendám slovenského filmu. V roku 1945 menovali Andreja Bagara za štátneho intendanta slovenských divadiel a umeleckého riaditeľa Slovenského národného divadla (SND). V roku 1949 bol predsedom konkurznej komisie vyberajúcej hercov do Nitrianskeho krajového divadla, ktoré začalo svoju činnosť 20. decembra 1949. Od roku 1950 pôsobil ako profesor herectva a rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
Laureát Štefánikovej ceny (1934) a Národnej ceny (1945) Andrej Bagar zomrel 31. júla 1966 v Bratislave. Od roku 1979 nesie jeho meno Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
