Štefanovi Baničovi patent na padák bohatstvo nepriniesol

     Štefan Banič bol vyučený murár. Pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala do Ameriky, kam odišiel v roku 1907. Príležitostne pracoval na farmách i v baniach. Usadil sa v Pennsylvánii v Greenville v USA.

     Štefan Banič sa stal v roku 1912 svedkom leteckého nešťastia, a tak sa zaoberal myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri leteckej nehode. Dňa 25. augusta 1914 vydal americký patentový úrad vo Washingtone patent na padák Štefana Baniča (zapísaný je pod číslom 1 108 484).

Vynález s hodnotou pár dolárov

     "Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie". Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine. Nasleduje podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy. Titulná strana hovorí aj o tom, že sa Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov. Osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúchalo len Spojeným štátom americkým (USA).

Padák ako dáždniK

     Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrovitých tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste (padák pripomínal zložený dáždnik).

Zoskok z mrakodrapu

     Podľa niektorých prameňov pomáhal Baničovi aj inžinier František Jankovič z Klčovian pri Trnave, ktorý v USA vyštudoval. Padák vyskúšali pri zoskoku z mrakodrapu (pravdepodobne budova Cairo vo Washingtone) a výskokom z lietadla z výšky 600 metrov. Baničov vynález odkúpila za pár dolárov armáda USA, americké letectvo však padáky tohto typu nepoužívalo. Banič sa stal čestným členom letectva USA. Vynález mu však slávu ani bohatstvo nepriniesol.

     V roku 1920 sa Banič vrátil na Slovensko. Žil v ústraní ako murársky majster. O niekoľko rokov sa jeho meno spomínalo opäť. So synom Jánom a súrodencami Imrichom a Alojzom Vajsáblovcami a Alexandrom a Silvestrom Valovcami v roku 1929 spoluobjavil kvapľovú jaskyňu Driny v Malých Karpatoch.

Na Baničovu pamiatku

     Štefan Banič zomrel 2. januára 1941 v Smolenickej Novej Vsi. Slávnym sa stal až po smrti, jeho osobnosť výraznejšie spropagoval historik Štefan Jastrabík, ktorý v roku 1975 vydal monografiu o obci Smolenice. V deň jeho narodenia, 23. novembra 1970 odhalili Baničovi na bratislavskom letisku Milana Rastislava Štefánika pamätník. Smolenice si svojho technicky nadaného rodáka pripomenuli 14. júna 2006 takisto pamätníkom, ktorý financovali veteráni z Klubu vojenských výsadkárov. Jeho pamiatku v obci pripomína aj náhrobný kameň v tvare padáka a pamätná tabuľa na rodnom dome konštruktéra. V smolenickom múzeu Molpír zriadili jeho pamätnú izbu.