Rok 1995: Česi vrátili Slovákom Bojnický oltár

     Dňa 15. decembra 1995 priviezol oltár po 62 rokoch na Slovensko vojenský špeciál.  Ešte v ten deň ho z Bratislavy previezli na Bojnický zámok.  V pondelok 18. decembra sa Bojničania konečne dočkali. Počas slávnostnej inaugurácie oltár posvätil pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Dominik Hrušovský a po dlhých rokoch bol opäť sprístupnený verejnosti.

Pohnutá história

     Bojnický oltár má za sebou strastiplnú históriu. Polyptych, na ktorom sú na desiatich doskových obrazoch vyobrazení svätci a sediaca Madonna s dieťaťom, namaľoval krátko po morovej epidémii v roku 1348 florentský maliar Nardo di Cione.  Dielo bolo pravdepodobne určené pre kláštor augustiniánov v talianskej Pise.  Ako sa oltár dostal z kláštora do antikvariátu, kde ho v polovici 19. storočia objavil gróf Ján Pálffy, nie je známe.  Gróf bol v tej dobe známy ako znalec a zberateľ umeleckých predmetov .

Najcennejší kúsok umeleckej zbierky

     Pálffy dal kvôli oltáru prestavať kaplnku na Bojnickom zámku. Nechal si pod ňou postaviť aj kryptu s mramorovým sarkofágom, v ktorej ho neskôr pochovali. Po jeho smrti (2. jún 1908) ohodnotili znalci oltár na 48 tisíc zlatých. Bola to najcennejšia umelecká pamiatka Bojnického zámku. Československá vláda ho  dedičom grófa zakázala predať a pre svoju mimoriadnu kultúrnu a historickú cenu sa oltár stal majetkom štátu.

Ukradnutý oltár

     Na najcennejší exponát z Pálffyho umeleckej zbierky si robili zálusk aj zlodeji.  Na druhýkrát,  27. augusta 1933, ukradli z oltáru päť najväčších obrazov. V novinách sa dlhý čas objavovali výzvy na pomoc pri pátraní po odcudzených predmetoch.  Za ich nájdenie ponúkal Štátny referát ochrany pamiatok na Slovensku odmenu 7 500 korún.  Pátranie trvalo celý rok, ale neprinieslo žiadne výsledky.  Policajtom pomohla náhoda.  Rok po krádeži vyšetrovali v neďalekej Handlovej  „malého“ zlodeja, ktorý sa preriekol,  že jeho kumpán bol spolupáchateľom krádeže obrazov zo zámku. Ešte v ten deň zatkla polícia v Handlovej  Jozefa Ilešica. Ku všetkému sa priznal a prezradil aj mená spolupáchateľov, ktorými boli stolár Rudolf Weserle a hostinský Adolf Bauer z Nemeckého Pravna (dnes Nitrianske Pravno).

Scenár krádeže

     Zlodeji sa ako bežní návštevníci zámku nechali zamknúť na chóre kaplnky, čo si správca nevšimol.  V noci sa po lanách spustili do kaplnky, vybrali z rámov obrazy a po lanách ich spustili cez okná do zámockej priekopy. Ešte v noci ich zakopali neďaleko Poluvsia.  Neskôr obrazy v špeciálnych kufroch s dvojitým dnom previezli do moravského Zlína. Polícia ich 24. septembra 1934 našla v dome kachliara Hekela.

Oltár v trezore

     Ukradnuté obrazy spolu s ďalšími zostávajúcimi previezli do Bratislavy a uložili ich do trezoru Zemskej banky. Rýchlo sa začali skrúcať a začala sa z nich olupovať  farba.  Jediným pracoviskom v Československu, kde sa dali vtedy obrazy zrekonštruovať boli reštaurátorské dielne Obrazárny Společnosti vlasteneckých přátel umění v Prahe. Po schválení príslušnými úradmi, tam oltár 25. októbra 1934 previezli. Obrazy zachraňovali poprední reštaurátori Adolf Bělohoubek a Bohuslav Slánský. Trvalo im to šesť rokov. Medzi časom však vypukla 2. svetová vojna. Vznikol Slovenský štát a Protektorát Čiech a Moravy.  Na základe nemecko-slovenskej zmluvy o štátnom dlhu a štátnom majetku bývalej ČSR zo dňa 13. apríla 1940, prešiel oltár automaticky do vlastníctva Protektorátu.  V januári  1942 ho zapísali do inventáru Českomoravskej galérie (dnes Národná galéria). Oltár patril medzi najväčšie klenoty pražskej galérie. Bol vystavený v Šternberskom paláci na Hradčanoch. Po vojne predmetnú zmluvu anulovali.

Márne pokusy o vrátenie oltára

     Keď v roku 1950 otvorili na Bojnickom zámku vlastivedné múzeum, snažil sa jeho riaditeľ, historik Florián Hodál získať oltár naspäť. Rokovania s riaditeľom pražskej Národnej galérie však boli neúspešné. Dozvedel sa, že v roku 1946 si Národná galéria a české ministerstvo školstva vynútili súhlas, že Slovensko sa obrazov z oltára zrieka v prospech pražskej galérie. Údajne nemali vzťah k Slovensku. Ďalší pokus dostať oltár z Prahy do Bojníc nasledoval v roku 1968. Vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia za mesto Bojnice ing. Ján Mach interpeloval českého ministra kultúry vo veci jeho navrátenia. Neúspešne. Pražská galéria prisľúbila Slovákom aspoň kvalitné kópie, za ktoré chcela neskôr 120 tisíc korún. Česi sa oltáru nechceli dobrovoľne vzdať. 

Demonštrácie za oltár

     Po roku 1989 sa záležitosť okolo Bojnického oltáru spolitizovala a stala sa z nej kauza. Uskutočnili sa demonštrácie, na ktorých ľudia požadovali vrátiť už samostatnému Slovensku toto cenné dielo. Nepríjemná situácia sa mohla vyriešiť v roku 1994. Vtedajší ministri kultúry Pavel Tigrid a Ľubo Roman podpísali dohodu, na základe ktorej sa mal oltár vymeniť za desať slovacikálnych gotických tabuľových malieb z majetku Slovenskej národnej galérie. Proti tejto výmene protestovala Slovenská umeleckohistorická spoločnosť. Rokovalo sa aj o zámene za bohemiká zo zbierok SNG. Výmena mala prebehnúť 15. augusta 1994. Česi dohodu nedodržali, pretože nesúhlasili s dodatkom zmluvy o vzájomnom zapožičaní diel medzi Národnými galériami.

Návrat oltára po 62 rokoch

     O rok neskôr, v septembri 1995 sa stal oltár aj témou schôdzky premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa v Brne. Slováci chceli oltár z Prahy doviezť do 15. decembra 1995, v prípade technických problémov najneskôr do 23. decembra.  Táto akcia už bola úspešná. Avšak Slovensko za ňu zaplatilo privysokú cenu.  Bojnický zámok sa v rámci kompenzácie musel vzdať najcennejších obrazov zo svojich zbierok. Išlo o drevený plychrómovaný pozlátený reliéf Smrť panny Márie, dva obojstranne maľované obrazy na dreve od neznámeho autora, tzv. Hlohovecké tabule  a tabuľovú maľbu Ukrižovanie z  15. a začiatku 16. storočia. Mala sa tak čiastočne vynahradiť strata SNG za desať  tabuľových obrazov, ktoré odovzdali pražskej Národnej galérii.