Rok 1950: Cirkev v ofsajde

     Zmena režimu po roku 1948 priniesla kontrolu všetkých a všetkého. Medzi ľuďmi sa udomácnil strach a poslušnosť, pretože každá odchýlka sa trestala. Z inteligencie sa razom stávali robotníci vo fabrikách, za trest sa premiestňovali celé rodiny z miest na vidiek, väznice a bane sa plnili nepriateľmi  štátu a pod.

Občianske sobáše a rušenie reholí

     Najväčšia zmena postihla cirkev a duchovný život obyvateľstva. Okrem iného sa uzákonili občianske sobáše, Gréckokatolícku cirkev postavili mimo zákon, likvidovali sa mužské rehole, zrušili sa cirkevné školy a teologické učilištia, zakázalo sa zhromažďovanie katolíkov mimo kostolov. V tomto čase vznikli aj povestné pomocné technické prápory (PTP), kam nastúpila väčšina mladých rehoľníkov a bohoslovcov. Vedenie štátu odmietalo komunikovať s Vatikánom, zrušilo sa naše veľvyslanectvo v tomto štáte a neumožnila sa činnosť internunciatúry v ČSR, čím donútili biskupov diskutovať o všetkých otázkach vzťahu Cirkvi a štátu s predstaviteľmi Národného frontu.

"Úderná šestka"

     Proticirkevná politika vyvrcholila prijatím zákona č. 26/1948, ktorý zrušil najdôležitejšie zdroje financovania cirkvi. V apríli 1949 vznikla pri KSČ cirkevná komisia, ktorá mala väčšie právomoci ako orgány NF a KSČ. „Povestnú šestku“ tvorili zať Klementa Gottwalda Alexej Čepička, Vladimír Clementis, Viliam Široký, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych a Václav Kopecký. Po roku jej fungovania odvolali Clementisa a nastúpil Antonín Havelka. Schôdzí sa zúčastňoval aj Ladislav Holdoš, ktorý na Slovensku viedol Úrad pre veci cirkevné. Osud niektorých členov komisie však čoskoro nabral strastiplný smer.

Sľub vernosti

     „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu a že nepodniknem nič, čo by bolo proti jej záujmom, bezpečnosti a celistvosti. Budem ako občan ľudovodemokratického štátu plniť svedomite svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia, a vynasnažím sa podľa svojich síl podporovať budovateľské úsilie smerujúce k blahu ľudu.“  Duchovní, ktorí chceli aj naďalej vykonávať svoju službu museli od októbra 1949 skladať takýto sľub vernosti ČSR. Uzákonil to zákon č. 218/1949 Zb.

Kňazi na národných výboroch

     Sľub sa skladal do rúk predsedu okresného národného výboru, predsedu krajského národného výboru, ministra povereného vedením Štátneho úradu pre cirkevné veci alebo predsedu vlády. Záležalo to od toho, do ktorej „platovej stupnice“ duchovný patril. Štátny súhlas však mohol byť kňazovi kedykoľvek zrušený.

Plat ako prejav súhlasu

     Najväčší rozkol do cirkvi mali priniesť platy. Bola to pre kňazov ťažká situácia, pretože prijatím platu od štátu de facto súhlasili s proticirkevnými opatreniami. Biskupi plat neprijali, od kňazov sa takáto poslušnosť pre zachovanie stability v cirkvi nevyžadovala. Do biskupských úradov boli od roku 1949 dosadzovaní vládni zmocnenci, ktorí tam zostali aj po vymenovaní „vhodných“ kapitulárnych vikárov.