Rok 1953: Bratislava vzdala hold architektovi Jurkovičovi

     "Pomník je dielom akademického sochára doc. Ladislava Snopeka a prof. Jána Svetlíka. Hlavné mesto SSR ním spláca dlh veľkej osobnosti Dušana Jurkoviča, ktorý vo svojom celoživotnom diele vychádzal z tradícií slovenskej ľudovej architektúry a uplatnil ich v nastupujúcich prúdoch moderného staviteľstva", píše sa v archívnej správe TASR.

     Dušan Samuel Jurkovič patril medzi prvých, úspešných propagátorov slovenského ľudového umenia na medzinárodnej scéne. Mnohé ním navrhnuté stavby patria k tomu najkrajšiemu napríklad aj v dnešnej Českej republike. Najčastejšie sa s jeho menom spája Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle, ktorá patrí k vrcholom pamätníkovej tvorby.

     Jurkovičov pozitívny vzťah k odkazu a hodnotám slovenskej ľudovej kultúry sa u neho formoval už v útlom detstve. Pochádzal totiž z národne uvedomelej rodiny. Bol vnukom zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča, synovcom Jozefa Miloslava Hurbana a jeho otec patril k zakladateľom Matice slovenskej.

     Dušan Samuel Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 v Turej Lúke, dnes časť mesta Myjava. Základné vzdelanie získal na evanjelickej cirkevnej škole v Brezovej pod Bradlom. Stredoškolské štúdium absolvoval v meštianskej škole v Šamoríne. V rokoch 1884-1889 študoval odbor staviteľstvo na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni pod vedením profesora Rudolfa Feldschareka. Po ukončení školy pracoval v projekčnej kancelárii Michala Urbánka v moravskom Vsetíne. Súčasne začal svoj dlhoročný výskum ľudového staviteľstva na severozápadnom Slovensku a moravsko-slovenskom pomedzí.

     V roku 1896 sa osamostatnil a presťahoval do Brna, kde si v roku 1899 otvoril vlastnú projekčnú kanceláriu. Postupne sa stal na území Moravy žiadaným architektom, tvoriacim projekty pre významné inštitúcie, mestské samosprávy a popredné osobnosti.

     Najvýznamnejšie dielo z obdobia pred rokom 1914 venoval Dušan Samuel Jurkovič moravským kúpeľom Luhačovice. Jeho luhačovické projekty a stavby patria ku klenotom modernej českej, ako aj slovenskej architektúry. Predstavujú jednu z najkrajších ukážok česko-slovenskej vetvy európskej secesie.

     Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa Jurkovič vrátil späť na Slovensko, najprv do Skalice, neskôr sa natrvalo usadil v Bratislave. Postupne preberal podnety z nových nastupujúcich architektonických smerov, medzi iným aj z funkcionalizmu. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene či návrh rekonštrukcie Bratislavského hradu ako univerzitného centra. V roku 1929 dokončil aj návrh budovy Kochovho sanatória v Bratislave. Medzi uznávané stavby podľa Jurkovičových návrhov z rokov 1936-1937 patria aj stanice lanovej dráhy z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít.

     V období vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945) sa Dušan Samuel Jurkovič ako človek verný česko-slovenskej vzájomnosti a demokracii odmlčal. V tichu pracovne vytváral veľké pomníkové projekty. Navrhol mnoho pamätníkov a pomníkov významných osobností. Napríklad pomníky botanika Ľudovíta Holubyho na cintoríne v Pezinku a doktora Pavla Blaha v Skalici, náhrobok Svetozára Hurbana Vajanského v Martine, hrobku rodiny Makovických v Ružomberku. Jeho posledným realizovaným dielom tohto druhu bol pomník obetiam v Kremničke.

     Za mnohostranné zásluhy a projekty mu bratislavská Univerzita Komenského udelila v roku 1938 čestný doktorát. V roku 1946 Jurokovičovi ako prvému architektovi udelili aj titul národný umelec.

     Architekt Dušan Samuel Jurkovič, v ktorého dielach sa spojila elegancia starých čias s víziou budúcnosti zomrel 21. decembra 1947 v Bratislave.