Hercovi F. Dibarborovi sa stal osudným Prístavný most

     František Dibarbora patril medzi najčastejšie obsadzovaných hercov v slovenskom filme. Od roku 1938 hral vo vyše 35 filmoch. V televízii vytvoril množstvo nezabudnuteľných postáv v dramatizáciách a inscenovaných divadelných hrách, napríklad Dürrenmattovej dráme Sudca a jeho kat a Čechovom Pavilóne č. 6. Podľa dochovaných štatistík hral na javisku v 210 inscenáciách, v televíznych literárnodramatických dielach 431 krát, v rozhlasových hrách pre dospelých 286 krát a v rozhlasových hrách pre deti a mládež 88 krát. Okrem toho účinkoval v množstve rôznych ďalších televíznych a rozhlasových reláciách, absolvoval nespočetné množstvo estrádnych vystúpení.

     Dibarbora sa rád pýšil svojimi predkami z Talianska, po ktorých vraj zdedil svoje komediantstvo. Bol najmladším z ôsmich detí železničiara Giacoma. Okrem knižiek bola jeho veľkou láskou futbalová lopta, s ktorou to dotiahol vďaka talentu až do mládežníckych družstiev chýrneho tímu Športový klub Bratislava. Hrával aj v rezerve tohto slávneho futbalového klubu, ktorému bol verný celý život, aj keď si zahral neskôr ľavú spojku v Slovane SND.      

Herec na otcovo želanie

     Na popud otca sa prihlásil na Hudobnú a dramatickú akadémiu, kde urobil skúšku v roku 1934. Dostal sa do triedy Jána Borodáča a onedlho pod jeho režisérskou taktovkou aj na javisko Činohry Slovenského národného divadla (SND). Svoju kariéru v SND začal stvárňovaním vekovo starších postáv, napríklad v hre Národný poslanec. Vo vojnových časoch hral František Dibarbora v Mizantropovi a Zdravom nemocnom alebo v Kamennom chodníčku. Pre nepohodu so slávnymi režisérmi ušiel z prvej divadelnej scény na operetné javisko, kde ho obsadili do operiet skladateľov Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka. V nich hrával a spieval s takými subretami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová.      

Zakladateľ Novej scény

     Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Novú scénu. Súbežne s rozvíjajúcimi možnosťami sa predstavil v legendárnej Tatra revue v programe režiséra Oldřicha Lipského Nakrúcame, vykrúcame, prekrúcame. Do SND opätovne vstúpil v roku 1951, keď sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch, Višňovom sade i Šašovskej komédii. K parádnym rolám Františka Dibarboru na javisku patrila aj postava Gejzu Galibu v Žobráckych dobrodružstvách a postava liftboja v Sóle pre bicie (hodiny) od Osvalda Zahradníka.  Pamätníci sa zhodujú, že životný zážitok mali diváci vo Veselých paničkách windsorských, v ktorých Dibarbora hral farára Evansa a Karol Machata pojašeného doktora Caiusa. Druhou nezabudnuteľnou inscenáciou, bola jeho kreácia v satirickej komédii bulharského dramatika Jordana Radičkova Pokus o lietanie.      

Osudná havária na novootvorenom moste

     Dibarbora miloval autá a rád na nich jazdil. Osudným sa mu stal novootvorený Most hrdinov Dukly (dnešný Prístavný most) v Bratislave. Nedal prednosť v jazde a na následky zranení (pomliaždený hrudník) o niekoľko dní,  4. septembra 1987 v Bratislave zomiera. Dožil sa 71 rokov. Pamiatka na vynikajúceho herca a komedianta sa nachádza v kremnickej Uličke slávnych nosov. V roku 2002 vyšiel v edícii Veľké osobnosti slovenského divadla zborník venovaný tomuto hercovi noblesy, komédie i tragiky.