Ján Jamnický bol považovaný za mága slovenského divadla

     Ján Jamnický pochádzal z rodiny evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole, z rodiny, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty. Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou prvou manželkou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.

      Do Slovenského národného divadla nastúpil v roku 1932. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv. Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto. 

     V SND pôsobil Jamnický aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre prvú národnú scénu pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov našej divadelnej kultúry ako boli napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.

     Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej poézie. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských recitátorov. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.

     Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V roku 1945 bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu. Študentom sa venoval ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení.

     Jeho nezvyčajný talent a zásluhy na divadelnom poli ocenili v roku 1970 titulom Národný umelec a v roku 1991 in memoriam vyznamenaním radu Tomáša G. Masaryka III. triedy.

     Dr. Ján Jamnický zomrel 4. augusta 1972. Predchádzal tomu výstup na Kriváň, po ktorom sa už nevrátil naspäť do liečebne, v ktorej trávil dovolenku. Horskí záchranári ho našli ešte žijúceho s krabičkou liekov a fľašou so zarobeným koncentrátom z jedovatých húb. Z kómy sa už neprebral. Dožil sa 66 rokov.