Národný umelec Janko Alexy bol mimoriadne činorodým umelcom

     O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom, i praktikantom v lekárni. Počas prvej svetovej vojny absolvoval lekárnický kurz v Budapešti (dnes Maďarsko) a začal študovať na tamojšej Filozofickej fakulte. V roku 1917 ho odvelili na taliansky front, kde príležitostne maľoval.

     Po skončení prvej svetovej vojny začal J. Alexy v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení (AVU) v Prahe. Jeho profesormi boli Josef Loukota, Vlaha Bukovac, Max Pirner a Max Švabinský. Počas letných prázdnin v roku 1919 sa zúčastnil na vedeckej výprave po Slovensku, ktorú viedli českí profesori. Prizvali ho ako nadaného kresliara, aby zaznamenával hrady, zámky, kaštiele a mestá. Z množstva takto získaného materiálu urobil Alexy ešte v tom istom roku výber a vydal ho v podobe pohľadníc. O rok neskôr, v roku 1920 vydal zo spomínaných náčrtov aj knižný album pod názvom Obrázky zo Slovenska. V tom istom roku absolvoval aj polročný študijný pobyt vo francúzskej metropole Paríži. Pražskú akadémiu absolvoval v roku 1925.    

Učiteľ kreslenia   

     V rokoch 1924-1929 vyučoval J. Alexy výtvarnú výchovu na gymnáziu v Bratislave. V rokoch 1930-1933 spolu s Milošom Bazovským, neskôr i so Zoltánom Palugyayom vytvorili tradíciu putovných výstav, na ktorých popularizovali a propagovali slovenské výtvarné umenie. Presťahoval sa do Piešťan (1932-1937), kde organizoval umeleckú kolóniu. Chcel sem pritiahnuť aj ďalších významných výtvarníkov tej doby. Zámer mu však nevyšiel a tak sa natrvalo usadil v Bratislave. V jeho tvorbe sa to prejavilo príklonom k mestskej tematike. Venoval sa i maľbe historickej architektúry a pamiatok Bratislavy. Počas vojny sa venoval komornej tvorbe, krajinárstvu, zátišiam a historickým motívom, najmä z dejín Bratislavy a Liptova.

     Alexyho rozsiahle výtvarné dielo obsahuje okolo 1300 olejov, pastelov, tempier a kresieb. Maľoval slovenskú prírodu i dedinu, ale aj mestské zákutia, prostredie kaviarní, portréty, historické alebo legendárne postavy a udalosti. Veľmi významnou bola tematika Jánošíka a jeho družiny. Navrhoval monumentálne dekoratívne gobelíny aj vitrážové, mozaikové okná do sakrálnych aj profánnych (svetských) objektov (Divadlo P.O. Hviezdoslava Bratislava a i.). Zasadzoval sa za rekonštrukciu mnohých kultúrnych pamiatok. Niekoľkoročné úspešné úsilie o rekonštrukciu Bratislavského hradu, neskôr aj Trenčianskeho a Spišského hradu opísal v knihe Tam ožila sláva (1970). Bol aj pri zakladaní Vlastivedného múzea v Liptovskom Mikuláši.   

Spisovateľ Alexy   

    Janko Alexy bol aj literárne činný. Najprv písal drobné črty, v ktorých zachytil atmosféru i prostredie kde vyrastal a študoval, ako aj citové problémy mladého človeka (Jarmilka-1924, Grétka-1928), vojnové utrpenie a sociálne pomery doby (Veľká noc-1930). Skúsenosti z maliarskych potuliek po Slovensku a spomienky na detstvo spracoval v knihe drobných próz Na voľnej vôľuške (1932). Zážitky z profesorského povolania tvoria základ jeho dvojzväzkového románu Hurá! (1935, v prepracovanej verzii Profesor Klopačka-1949). Napísal aj beletrizovanú autobiografiu Život nie je majáles (1956), poviedku Ondrejko (1956). V diele Osudy slovenských výtvarníkov (1948) zhromaždil životopisné údaje o 74 výtvarných umelcoch. Spolu s Gejzom Vámošom založili ešte v roku 1922 literárno-umelecký časopis Svojeť. 

     Janko Alexy získal za svoju tvorbu viaceré ceny a vyznamenania. V roku 1964 pri príležitosti jeho sedemdesiatych narodenín bol vymenovaný za Národného umelca.

     Zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave. V roku 1972 mu v Bratislave na Hlbokej ulici č. 7 (dom kde pracoval a žil) odhalili pamätnú tabuľu.