Rudolf Jašík žil krátko, ale patril k úspešným spisovateľom
Dňa 2. decembra 1919 sa v Turzovke narodil spisovateľ Rudolf Jašík. Zomrel ako štyridsaťročný, ale zanechal po sebe rozsiahle dielo. V Partizánskom, v dome kde žil, otvorili na jeho počesť 2. decembra 1963 múzeum.
Spisovateľ Rudolf Jašík dokázal majstrovsky zobraziť vojnové a povstalecké udalosti na Slovensku a verne zachytiť život na vidieku. Jeho romány sú preložené do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, španielčiny, ruštiny, ukrajinčiny, lotyštiny, bulharčiny, poľštiny a urdštiny. Viaceré jeho prózy sa stali predlohou pre filmové spracovanie: Námestie svätej Alžbety 1965, Mŕtvi nespievajú 1965, Na brehu priezračnej rieky 1966, Mŕtve oči 1973.
Rudolf Jašík začal literárne tvoriť po roku 1940. V časopise Slobodná práca (pracoval tam ako redaktor) mu vychádzali prvé významnejšie diela: zbierka Moje mesto (1945), básnická úvaha Dušičkový motív, poviedka Vianočná balada, črta Mlčanlivé Vianoce. Ostatné básnické cykly Ypsilon a Dve rieky ostali v rukopisoch a vyšli až po jeho smrti v roku 1966 pod názvom Ponurý most.
Najvýznamnejšie diela
Autobiograficky ladená próza Laktibrada je jeho prvým významnejším dielom (vyšla po jeho smrti v roku 1966 v zbierke Ponurý most). Začiatkom 50. rokov minulého storočia začal pracovať na próze Kamenný dom, ktorú prepracoval na román Biely chlieb (1953). V roku 1956 mu vyšiel román Na brehu priezračnej rieky, a v roku 1958 Námestie svätej Alžbety. V tom istom roku mu vyšli ešte prózy Mesiac na vode a Mŕtve oči. Nasledovala zbierka noviel Čierne a biele kruhy (1961). V roku 1959 sa začal zamýšľať nad trilógiou o Slovenskom národnom povstaní (SNP), ktorá mala dovŕšiť jeho tvorbu s témou protifašistického odboja. Prvý diel a časť druhého vyšli posmrtne pod názvom Mŕtvi nespievajú (1961). Ďalším fragmentom z jeho tvorby bola Povesť o bielych kameňoch (1961).
