Jeseň priala vinárňam alebo spomienky na staré bratislavské "krčmy"
Byť v Bratislave a nezažiť nejakú tú kaviareň, vináreň, viechu, či len obyčajnú krčmu, to sa snáď ani nedalo. Kaviarenský život hlavného mesta bol známy. Šesťdesiate roky minulého storočia priali hlavne vinárňam. Po celom Slovensku ich budovalo ľudové spotrebné družstvo Jednota. Pár sa ich ušlo aj Bratislave.
V novembri 1966 otvorilo družstvo Jednota v pivnici bývalého františkánskeho kláštora z 13. storočia Kláštornú vináreň. Patrila k top vinárňam, skoro stále bola vypredaná a často v nej bývala uzavretá spoločnosť. Jej návštevníkom býval aj herec Andy Hryc.
„Kláštorná vináreň bola semeništom Štátnej bezpečnosti. Bývali tam traja, štyria. Mali také červené preukazy, ktoré zvonku vyzerali ako preukazy Zväzu československo-sovietskeho priateľstva a tam sme väčšinou museli byť. Aj ja som mal jeden taký. Bolo tam také okienko, v ktorom sedávala „hajzelbaba“, ktorá bola pri šatni a keď bolo vypredané, tak som ten preukaz vytiahol, strčil k tomu okienku a okamžite bolo otvorené... Ale tam sme samozrejme chodili len vtedy, keď sme mali isté financovanie, tam bolo potrebné mať peniaze“, spomína s úsmevom A. Hryc.
Boli aj vinárne, kde chudobnejší študenti nachádzali svojich mecenášov, ktorí im boli ochotní platiť. Spisovateľ a hudobník Juraj Šebo považuje za študentské miesto vináreň Veľkí Františkáni. Chodili tam maturanti, zapíjali sa tam skúšky, nikdy tam nikto nesedel na sucho.
„Hľadali sme takzvaného Bukovca, to bol človek, ktorý nám bol ochotný zaplatiť. A vždy sme našli nejakého staršieho kolegu alebo Tibora Bártfaya, prosto známych ľudí, umelcov. V tej dobe mali hlavne výtvarníci strašne veľa peňazí a nerobilo im žiaden problém zaplatiť študentom 2 dcl vína. Takže to bolo fajn,“ dodáva A. Hryc.
Veľkí Františkáni boli najväčšou vinárňou v Bratislave. V pivničnej časti bolo 144 miest a do dennej vinárne a degustačnej miestnosti sa zmestilo 80 hostí.
V polovici októbra 1966 zažila Bratislava „veľkú slávu“. Otvárali Perugiu, luxusný podnik s talianskou kuchyňou, ktorý predbehol dobu a ešte dlho po Nežnej revolúcii patril k top podnikom hlavného mesta. Preslávila sa striptízom. Dostať sa do Perugie bol problém, skoro vždy bolo vypredané.
„My sme vlastne nevedeli čo to je. Nejako sme to tušili, že uvidíme nejaké ženské vnady, ale v prípade Perugie išlo o decentný striptíz, vždy na tých dievčatách zostal nejaký ten závoj. Zostávalo tam to tajomno a mužská fantázia mohla pracovať,“ spomína po rokoch Juraj Šebo.
Na predstavenia chodilo celé Slovensko. „Nájsť vtedy dievča, ktoré bude ukazovať prsia bol dosť problém. To nebolo ako dnes. Tie dievčatá boli také nemehlá... Bola tam umelecká výberová komisia, ktorá dievčatá vyberala. Celé to organizoval Felix Demény, baleťák z Novej scény ,“ s úsmevom dodáva herec Andy Hryc.
„V komisii sedel sochár Tibor Bártfay, nejaký pracovník mestského výboru, pretože tá adeptka okrem správnych mier sa musela vyznať aj v histórii robotníckeho hnutia... Strašne veľa dievčat sa prihlásilo. Na začiatku ich vybrali osem alebo deväť, neskôr ich museli pribrať, lebo bol o to veľký záujem. Dokonca boli dve predstavenia denne. Jedno bolo o 16.00, to bolo pre tých, čo chodili nakupovať do Prioru. Organizovali sa z dedín také zájazdy, tak baby vždy skončili v Priore a chlapi prišli na striptíz. No a večer o 20.00 už chodili praví vyznávači striptízu,“ hovorí Šebo. „Bol tam jeden geniálny choreograf Boris Slovák, ktorý tiež pomáhal vyberať tie baby. Celý ten striptízový program, choreografie dievčatám robili baleťáci. Demény učil dievčatá hýbať sa. Bola to „desná sranda“, neukázali všetko, to bolo zložité, ale aj tak tá ženská populácia nimi strašne pohŕdala,“ spomína Hryc.
O výbere podniku rozhodovali financie vo vrecku. Podniky boli rozdelené do štyroch cenových skupín. „Do štvorky chodil „lumpenproletariát“, ale bola tam atmosféra, napríklad taká Fajka. Typická zafajčená, špinavá krčma. Chodieval tam Laco Novomeský a takýto ľudia. Nasávali tam atmosféru obyčajného života, ktorú potom využili vo svojich dielach“, hovorí Šebo. Tretia cenová skupina boli slušné podniky, ale nie až na takej vysokej úrovni. Dvojky boli lepšie miesta kde sa chodilo pri nejakých slávnostných príležitostiach. No a jednotka, to už boli dvaja čašníci v livrejách, ktorí hosťa od šatne doprevadili až k stolu. Malo to svoju úroveň. V Bratislave boli v 60. rokoch dva takéto všeobecne obľúbené podniky, Devín a Carlton.
„V Carltone mali najlepšie pivo, to bolo jediné miesto kde mali plzenskú dvanástku. A hlavne, dalo sa na to ohúriť dievčatá, že ideme do takého prostredia. Bola tam jedna taká postava, pán Šimko. Bol hlavný čašník, mal ešte starú školu. Dokonca si ho vyžiadali na Svetovú výstavu Expo v roku 1958 do Bruselu. Obsluhoval veľké kapacity a všelijakých potentátov...Muhammada Rezá Pahlavího, Nikitu Chruščova, to bol pán čašník. A ku všetkým sa správal rovnako. Aj keď sme tam prišli ako študenti, lebo niektorí čašníci sa ku nám správali dosť nepríjemne. Jedného sme prezývali „ pštros“, lebo občas sa stalo, že sme si dali jedno pivo a keď sme nemali peniaze, tak sme utiekli. A tento človek za nami utekal a hlava sa mu kývala ako pštrosovi...tak keď sme videli „pštrosa“ ako uteká von z Carltonu, tak sme vedeli, že niekto utiekol bez zaplatenia “, s usmevom spomína Juraj Šebo.
Zvyklo sa hovoriť „kto nepije, pije proti nám“. Cez podniky sa robili konexie, ktoré sa potom využívali v bežnom živote. Tam poznal každý každého. „Lebo všetci samozrejme navštevovali tieto lokály, hodne sa pilo,“ spomína Andy Hryc. A ako rozpomienku na časy nie tak dávno minulé, ponúka prehľad najnavštevovanejších lokálov.
„Posledná krčma, do ktorej sa chodilo bola Metropolka, ďalej sa nechodilo, to už nebola Bratislava... Na Dunajskej ulici bola veľmi populárna Slovenská pivnica, Luna bar v hoteli Kyjev, Grand v Manderláku. Do Luxoru chodili spisovatelia, herci a novinári z Pravdy. Bolo tam také separé, kam normálny hosť nemohol, vždy tam boli mraky dymu. Kúzelné miesto boli Malí Františkáni pod Manderlákom, taká pivničná tmavá krčma, kde sa chodilo zašívať. Kláštorná vináreň, Veľkí Františkáni, tam vždy hrávali Cigáni. A potom bola jedna úžasná krčma U zbrojnoša, vedľa bol Dekanát, dva a pol poschodia miestností kde sa pilo. Na Vysokej boli tri viechy, Šenkvická viecha, Funus v Horskom parku a Albrecht na Červenom kríži. Zabudol som Savoy, Serkl, to bolo dole pod Savoyom, Kryštál bar bol legendárny, bol najdlhšie otvorený, do 03.00. No a La Paloma na rohu Heydukovej a Mariánskej, tak to bol pajzel prvej triedy. Bol otvorený do 05.00 a po polnoci sa tam zliezli všetci opilci zo všetkých krčiem,“ uzatvára A. Hryc.
