Jozef Plachý – najúspešnejší slovenský atlét

     "Športová verejnosť pozná Jozefa Plachého, člena telovýchovnej jednoty VSŽ Košice zväčša len z našich alebo svetových štadiónov ako jedného z najlepších čs. bežcov v histórii ľahkej atletiky v Československu. Menej je však známy z bežného denného života ako ho predstavuje niekoľko našich záberov", uvádza archívna správa TASR.

     Jozef Plachý ako jediný bežec na stredných tratiach v histórii sa zúčastnil na štyroch olympijských hrách. Pochváliť sa môže aj tým, že jeho slovenský rekord v behu na 800 m vydržal v platnosti takmer 40 rokov.

     Košický rodák sa pred upísaním atletike venoval mnohým športom, keďže vtedajší školský systém ho viedol k všestrannosti. Popri šprintoch či skoku do diaľky trénoval aj stolný tenis a hral futbal. Ten mu podľa jeho slov ako každému malému chlapcovi prirástol k srdcu. Zlom prišiel v roku 1965, keď sa stredoškoláka Plachého ujal tréner Ladislav Petö. "Mal som to šťastie, že som mal dobrého učiteľa. Začal som naplno s atletikou, vytvorila sa tam veľmi dobrá skupina bežcov a viacerí neskôr dokázali veľké veci, ako napríklad maratónec Madár či Cibuľa. Chodili sme na tréningy, bavilo nás to, tréner s nami vtipkoval. Výsledky som dosahoval prakticky od začiatku," povedal pre TASR Plachý.

     Skutočne, Plachý hneď v prvom roku obsadil na majstrovstvách Československa mladšieho dorastu druhé miesto v cezpoľnom behu. O rok neskôr si už z tohto podujatia odniesol víťazstvo a triumfoval tiež na dráhe. Na prelome rokov 1967/1968 začal Plachý spolupracovať s novým trénerom Janom Liškom, ktorý ho viedol až do konca kariéry. Uplynuli necelé štyri roky od prvých krokov na atletickom ovále a 19-ročný mladík sa ocitol na olympiáde. "Splnil som limit, pričom medzi mužmi som bol najmladším členom výpravy. Podaril sa mi husársky kúsok, keď som v behu na 800 m skončil piaty v novom juniorskom svetovom rekorde. Zaujímavosťou je skutočnosť, že čas 1:45,09 min som dosiahol v semifinále aj finále, na desatinku presne," uviedol. 

     Prekvapujúci úspech na OH 1968, kde Plachý dosiahol spomedzi slovenských športovcov najlepší výsledok, mu vydláždila cestu do sveta. "S Věrou Čáslavskou a Josefom Odložilom sme odcestovali na turné po USA, na ktorom sme sa zúčastnili aj v ďalších rokoch. V roku 1969 som vyhral v Madison Square Garden míting, podarilo sa to aj Odložilovi a Čáslavskej, takže to bol taký československý deň. Postupne som nabral skúsenosti a v roku 1972 som sa stal americkým halovým šampiónom," povedal Plachý, ktorý v rámci interkontinentálneho zápolenia Európy proti Amerike figuroval trikrát v tíme starého kontinentu: "V Stuttgarte 1969 ma vyhlásili za najlepšieho športovca celého podujatia, v tom istom roku som skončil druhý na ME. Pamätám sa, že som šiel do čestnej lóže, kde mi cenu odovzdal nemecký kancelár Franz Josef Strauss. Bol to príjemný zážitok, rovnako ako keď mi v cieli vtedajší kapitán Európy Gaston Roelants vyzúval tretry, čo je veľké atletické gesto."

     Ctižiadosť je podľa Plachého jedna z najdôležitejších vlastností, ktoré ho v priebehu celej kariéry hnali dopredu. "V roku 1977 som prešiel na dlhšiu trať, hoci sa tak malo stať už rok predtým. Vyletela mi nahor forma a v Štokholme som urobil nový európsky rekord na jednu míľu (3:52,06 s.). Alberto Juantorena, ktorý vyhral v Montreale olympiádu, mi na osemstovke nadelil asi 18 metrov, čím mi ju trochu znechutil. Oklepal som sa však z toho, keďže psychika je mojou silnou stránkou a počkal si na neho na Mítingu hviezd v Zürichu. Schválne som sa prihlásil na 800m a tam som mu po roku zase ja dal šesť metrov. Som človek, ktorý nerád prehráva, som ctižiadostivý. Prenášal som to do športu i do života."
      

     Plachý je právom hrdý na skutočnosť, že všetky úspechy dosiahol vlastnou prácou a úsilím. Popri úspešnej športovej kariére stihol vyštudovať dve vysoké školy. Ako hovorí, keď je človek ctižiadostivý a poctivou prácou niečo dosiahne, vtedy je to dobré: "Mama bola žena v domácnosti a otec murár, ktorý ani poriadne nevedel, čo je šport, rovnako mi nemal ako vybaviť školu. Všetko som si musel postupne zadovážiť sám. Prebíjal som sa životom, urobil som dve vysoké školy - Právnickú fakultu na Karlovej univerzite a Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Po skončení trénerstva som osem rokov robil na českom ministerstve obrany mimorezortnú legislatívu ako aj právneho poradcu veliteľa územnej obrany Prahy, čiže išiel som mimo šport, aby si niekto nemyslel, že som len športovec.