Po stopách slovenského národného buditeľa Ľudovíta Štúra

           Ľ. Štúr bol vedúcou osobnosťou celej generácie Slovákov v pohnutom meruôsmom roku, ktorá sa postavila na odpor proti maďarizácii Slovákov. Bol politikom, buditeľom, básnikom, novinárom, redaktorom, jazykovedcom a pedagógom. Vo svojej organizačnej, politickej a vedeckej práci sa zameral nielen na národné, ale aj sociálne a politické záujmy ľudu. 

            Ľudovít Štúr bol kodifikátorom spisovnej slovenčiny, zakladateľom Slovenských národných novín a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady (SNR) v septembri 1848 vo Viedni, ktorá bola prvým národnopolitickým orgánom Slovákov.

 Čo hovoria vedci o osobnosti Ľudovíta Štúra

       Mladý Ľudovít vyrastal v učiteľskej evanjelickej rodine s vysokými mravnými a duchovnými zásadami. Študoval v Rábe (dnešný maďarský Győr, 1827-1829) a na Evanjelickom lýceu v Bratislave.

        Zúčastňoval sa na práci v Spoločnosti česko-slovenskej a čoskoro sa stal vedúcou osobnosťou slovenskej študujúcej mládeže. Pre nedostatok financií musel v roku 1834 zo školy odísť. Vrátil sa do Uhrovca, kde si privyrábal ako hospodársky úradník na panstve grófa Karola Zaya.

        Na naliehanie Sama Chalupku sa v septembri toho istého roku vrátil späť na Evanjelické lýceum. Začal prednášať Dejiny Slovanov a ich literatúr a stal sa podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej (1835). Dňa 24. apríla 1836 sa na Devíne konala slávnosť, na ktorej sa so svojimi stúpencami zaviazali k službe národu a prijali slovanské mená.

      Od roku 1836 bol Štúr zástupcom profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej, kde prednášal Dejepis všeslovanskej literatúry. V nasledujúcom roku (1837) založil Ústav reči a literatúry českoslovanskej.

     V rokoch 1838-1840 absolvoval vysokoškolské štúdiá na nemeckej univerzite v Halle. Po návrate domov pracoval opäť ako zástupca profesora Palkoviča, stal sa spoluredaktorom jeho literárneho časopisu Tatranka. Neskôr ho aj redigoval.

       Snahu o prijatie nového spisovného jazyka začal vyvíjať v roku 1943. V júli toho istého roku sa v Hlbokom na fare dohodol s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom na kodifikácii spisovnej slovenčiny (základom sa mala stať stredoslovenčina). Dňa 17. júla 1843 navštívili s touto požiadavkou Jána Hollého na Dobrej Vode a získali jeho požehnanie.

      V auguste 1845 začali vychádzať Slovenské národné noviny, ktoré Štúr v rokoch 1845-1848 aj redigoval. Vychádzali tiež s literárnou prílohou Orol tatranský. V roku 1846 vyšli Štúrovi dve diela: Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej.
 

     V rokoch 1847 - 1848 bol Ľudovít Štúr poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Patril medzi najbojovnejších a najpokrokovejších členov snemovne. V pléne hovoril spolu päťkrát. Medzi požiadavky, ktoré vyslovil, patrili aj reforma súdnictva a školstva i sloboda slova a žiadosť o ponechanie materinskej reči ako vyučovacieho jazyka na ľudových školách.

       Dňa 11. mája 1848 sa v Liptovskom Mikuláši konalo zhromaždenie, na ktorom vyhlásili Žiadosti slovenského národa, ktorých bol Štúr spolutvorcom. Na druhý deň bol na neho, Hodžu a Hurbana vydaný zatykač. Spoločne organizovali povstalecké výpravy proti maďarskej revolúcii (1848-1849).

      Po skončení bojov sa neúspechom sklamaný Štúr vrátil do Uhrovca k rodičom a po smrti brata Karola (1851) sa stal opatrovateľom jeho siedmich detí v Modre. Tu žil v ústraní, pretože bol pod policajným dozorom.
      Pred Vianocami 1855 sa Ľudovít nešťastne postrelil na poľovačke za Modrou. Na následky zranenia zomrel 12. januára 1856. O štyri dni neskôr sa v Modre konal celonárodný pohreb.

FOTO: Posledné roky svojho plodného a tvorivého života strávil popredný národný dejateľ Ľudovít Štúr v Modre, kde aj nešťastnou náhodou zomrel 12.januára 1856.  Pôvodný pomník Ľ.Štúra na modranskom cintoríne. Foto: Archív TASR, autor M.Borodáčová 12.októbra 1965.