Sekcia

Rok 1960: Posledná obec Žilinského okresu má elektrinu

V utorok 5. apríla sa rozsvietili elektrické žiarovky v najsevernejšej obci Žilinského okresu Lutiši. Je to posledná obec okresu, ktorú pracovníci Energetických rozvodných závodov v Žiline zapojili na verejnú energetickú sieť.

 

     Lutiše je dlhá sedem kilometrov, preto tu museli energetici postaviť až tri trafostanice. Pracovnú skupinu Energetických rozvodných závodov zo Žiliny vedie Štefan Višňovský. Dve skupiny postavili za necelé tri mesiace šesť kilometrov 22 kW vedenia, tri trafostanice, osem kilometrov sekundárnej siete a zaviedli prípojky do 160 domov.

Montér Václav Stano pri montáži elektromeru na domku občana Jozefa Chovanca. Foto: archív TASR, autor F. Kocian/5. apríla 1960

 

     Obec Lutiše bola zapojená na verejnú energetickú sieť v predstihu podľa záväzkov, ktoré prijali na počesť 15. výročia oslobodenia našej vlasti Sovietskou armádou. Pri elektrifikácii obce pomáhali i brigády občanov. Vo vysokohorskej oblasti v blízkosti známeho Jánošíkovho kraja sa pracovalo nepretržite aj za veľmi nepriaznivého počasia.

Pracovná skupina Energetických rozvodných závodov zo Žiliny, ktorú vedie Štefan Višňovský, skončila elektrifikáciu obce Lutiše podľa plánu (na obrázku). Foto: archív TASR, autor F. Kocian/5. apríla 1960

 

Slovensko bez elektrického prúdu

     Na Slovensku bola po vzniku ČSR dvadsaťnásobne nižšia elektrifikácia ako v Čechách. Elektrinu využívalo iba 14 percent mestského obyvateľstva. Zmeniť to mal Zákon o štátnej podpore elektrifikácie, ktorý prijalo Národné zhromaždenie ešte v roku 1918. Zo štátneho rozpočtu sa na nasledujúcu dekádu vyčlenilo 75 miliónov korún,  ktoré sa mali preinvestovať predovšetkým na Slovensku.

"Odpoveď imperialistom - viac elektriky republike"

     Po druhej svetovej vojne bolo z osemdesiatich okresov na Slovensku úplne elektrifikovaných iba šesť: Bratislava a okolie, Košice, Trnava, Hlohovec, Modra a Záhorie. Výstavba hydrocentrál, ktorá sa stala hlavným politickým heslom toho obdobia išla pomaly, pretože na stavbách chýbali stavebné mechanizmy. Robilo sa prevažne ručne a hlavnými pracovnými silami na týchto strategických stavbách boli nadšení brigádnici. Ako hlásala propaganda: „ ľud si tieto podniky stavia sám a pre seba“.

 

V obci Lutiše, ktorá je dlhá 7 km, museli postaviť tri trafostanice. Foto: archív TASR, autor F. Kocian/5. apríla 1960

 

Vypínanie elektriny

     V polovici 50. rokov bolo ešte bežnou praxou vypínanie elektriny, pretože bola stále nedostatkovým tovarom. Na Slovensku bolo počas prvej päťročnice (1949-1953) iba päť vodných elektrární : v Dobšinej, Dubnici nad Váhom, Novom Meste nad Váhom, Kostolnej, na Oravskej priehrade a tepelná elektráreň v Novákoch. Plány však boli smelé. Na konci druhej päťročnice mal byť v každej obci elektrický prúd.

Splnený príkaz strany a vlády

     Priemyselné podniky si pre istotu budovali pre svoje potreby vlastné elektrárne, a tak koncom 50. rokov ich na Slovensku pribudlo ďalších 500. Vo výstavbe boli aj ďalšie hydrocentrály. V septembri 1960 tak mohla strana a vláda vyhlásiť hotovo v elektrifikácii Slovenska. Poslednou elektrifikovanou obcou sa stala Zlatá Baňa, už menej sa však hovorilo o tom, že bez elektriny zostalo stále množstvo lazov a trvalo ďalších päť rokov, kým sa elektrický prúd dostal aj na odľahlé miesta republiky.