Na Štedrý deň u Kandráčovcov vinšoval vždy ten najmladší

Aké boli Vianoce tvojho detstva?

Krásne, veľmi pokojné a vždy zasnežené v mojej rodnej dedinke. Vždy sme si to celá rodina naplno užívali. Tešili sme sa z darčekov, ktoré nám doniesol Ježiško a hlavne z toho, že sme spolu. No a tie pochúťky od mamy, to bola fantázia a ešte aj je.  Bez tých si neviem predstaviť Vianoce ani dnes.

Dnes žiješ v Košiciach. Aký rozdiel je medzi tým sláviť Vianoce na dedine a v meste?

Mal som vždy pocit, že na dedine bola väčšia súdržnosť a možno aj taká čistota v ľudských vzťahoch. Niežeby ľudia boli iní, ale sú čitateľnejší a viac o sebe vedia. Preto ma to dedinské prostredie stále fascinovalo cez Vianoce. Pre mňa boli vždy  vzácne zvyky a tradície, ktoré si stále uchovávajú ľudia. Možno to pre niekoho znie ako klišé, ale časom na to príde každý človek.

Spomínaš tradície na Štedrý deň. Čo teda bolo zvykom v tomto čase v Krásnej Lúke a čo sa ti podarilo preniesť do svojej rodiny?

Bol som malý, čakal som kedy budeme večerať a pozeral som z okna, čo to tí  ľudia robia s vedrami na ulici. Nechápal som prečo brali vodu z potoka, ju mali doma z vodovodu, alebo zo studne. Otec mi vysvetlil, že tou vodou napájali domáce zvieratá, aby boli celý rok zdravé. Takto sa to zachovávalo ešte v 80.rokoch.  Nuž neviem, či  by som nemal poslať syna Ondríka do potôčika, čo tečie cez košickú pešiu zónu po vodu, keď začnú zvoniť v Dóme sv. Alžbety.

Ako to vyzeralo za rodinným stolom pri vianočnom stromčeku?

Bývali sme hneď pri kostole a keď o šiestej večer zazneli zvony, vždy najmladší člen rodiny pri stole musel zavinšovať pekný vianočný vinš. U nás to vždy vyšlo na brata Milana. A toto zachovávame aj dnes. So synom chodíme cez Vianoce zavinšovať susedom v Košiciach.

Tvoja mama je skvelá kuchárka, ako to u vás voňalo cez sviatky?

Klasicky sa začalo modlitbou a potom kapustnica, šalát, ryba, bobáľky a koláče. Bez tých nemôžem byť ani dnes. Na všetko sme si museli nechať miesto. Všetko sme museli okoštovať.

A čo spev. Všetci ste boli hudobníci?

Zaspievali sme si koledy, to je jasné, ale nepreháňali sme to. Navyše, keď už sme boli starší chodili sme s rodičmi koncertovať po východnom Slovensku a bolo sa treba trocha aj šetriť. Väčšinou spievala mama Monika a otec ju sprevádzal na akordeóne.

Vládal si po tej večeri ešte ísť aj na polnočnú omšu?

Jasné. To muselo byť. Otec bol riaditeľ školy a teda za socializmu nemohol nejako verejne chodiť do kostola, lebo by mu to papaláši spočítali. Na polnočnú omšu sme chodili do okolitých dedín a tak som poznal všetky gréckokatolícke chrámy na okolí.

Čo ti najviac chýba ak si spomenieš na  Vianoce z detstva?

Otec. Odišiel na druhý svet veľmi skoro. Trávili sme veľa času spolu,  neviem čo by som dal za to, keby ho bolo ešte viac. Bol našim veľkým fanúšikom a mal veľkú radosť, keď sa začalo dariť kapele. Som si však istý, že aj dnes na nás všetkých dáva pozor z neba.   

Ak by sa dalo, čo by si do svojho domu preniesol z toho svojho rodného?

Mali sme doma taký klasický kachľovec, na ňom kožušina z barana a tam sme sedávali s bratom a počúvali čo nám rozprávali rodičia. Možno si teraz niekto povie , že som bol pecivál, ale bolo to ako z filmu. Nemôžem na to zabudnúť, veľmi mi to chýba aj dnes. To som asi povedal ako starý dedo, ale možno si takú pec doma ešte postavím. Teraz chcem ešte cestovať, hrať s kapelou a zabávať ľudí.

S kým budeš tráviť tieto sviatky?

S manželkou Erikou a deťmi Ondrejom a Emkou. Veľmi sa tešíme, lebo tento rok budú u nás aj moja mama Monika a brat Milan.

Čo by si zaželal svojim fanúšikom a všetkým ľuďom k Vianociam?

Aby ich strávili s tými, ktorých majú radi. Aj keď tieto sviatky majú takú zvláštnu príchuť a duchovný rozmer, určite by nemali byť smutné.  Ľudia by sa mali smiať a tešiť. Treba si to užiť. Najlepšie to môžu odkukať od detí. Všetkým prajem krásne Vianoce.