Rok 1946:Začal sa odsun nemeckého obyvateľstva z územia Slovenska

     Zbaviť Slovensko Nemcov a Maďarov bolo hlavnou témou spoločensko-politických rokovaní po skončení 2. svetovej vojny. Vzťah vlády k týmto dvom menšinám sa odzrkadlil aj v prvom programovom dokumente – Košickom vládnom programe. Princíp kolektívnej viny nastolil vysídlenie príslušníkov týchto menšín z územia republiky.

     O potrebe odchodu väčšiny Nemcov a Maďarov z Československa hovoril po skončení vojny v Bratislave ( 9. máj 1945) aj prezident ČSR Edvard Beneš. Podľa neho sa už po vojne vytratili menšinové práva v duchu starého systému po 1. svetovej vojne a po potrestaní všetkých, väčšina Nemcov a Maďarov musela z ČSR odísť.

     Ešte tvrdšie svoje názory prezentoval popredný predstaviteľ KSČ Dr. Gustáv Husák. V júni 1945 v Poprade vyhlásil: „je potrebné vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov mimo tých, ktorí dokázateľne prevádzali protifašistickú činnosť. Do tej doby však zriadiť pre nich koncentračný tábor a to najneskoršie do jedného mesiaca. Chcem vidieť nemecké koncentračné tábory a nie nemecké dediny.“

     Prvé zaisťovacie, respektíve sústreďovacie tábory vznikli 3. apríla 1945 v Bratislave – Petržalke, 15. apríla v Grinave, 20. apríla v Kremnici, 22. apríla v Želiezovciach a Košiciach. V máji k nim pribudli ďalšie: na bratislavskej Patrónke, Trebišove, Kežmarku, o mesiac neskôr pribudli v Handlovej, Huncovciach, Gbeloch, Gelnici, Košiciach, Krompachoch, Krupine, Matejovciach, Moldave nad Bodvou, Nižnom Medzeve, Smolníku, Starej Ľubovni, Švedlári a vznikali ďalšie. Podľa hlásenia hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti (HV NB) z 15. júla 1945 bolo na Slovensku zriadených 25 zaisťovacích a 20 pracovných táborov. Postupne ich vzniklo stosedem.

     Na tieto účely NB a národné výbory (NV) využívali bývalé kasárne, kaštiele, nemecké školy, rôzne baraky stavebných firiem a pod.

     Posledný všeobecný súpis Nemcov na Slovensku bol z 20. februára 1946. K tomuto dňu žilo na našom území 62 643 osôb nemeckej národnosti. Boli v ňom však zahrnuté aj osoby, ktoré žili v manželstve s osobou nemeckej národnosti a slovenskí rodinní príslušníci.

     K internácii Nemcov dochádzalo hneď po prechode frontu. Zainteresované štátne orgány mali zabezpečiť jednotnú úroveň organizácie a materiálne zabezpečenie táborov. Vo väčšine zariadení však boli nevyhovujúce hygienické pomery, ktoré ohrozovali aj široké okolie. Po technickej stránke boli v dezolátnom stave, nedostatočne vybavené lôžkami na spanie a pod.

     Najväčším problémom bolo zásobovanie potravinami. Bezprostredne po zaistení žilo nemecké obyvateľstvo zo svojich zásob, ktoré si prinieslo do táborov. V Petržalke vypomáhal so zásobovaním Červený kríž. K zlepšeniu situácie došlo potom, keď správu táborov dostalo do svojej kompetencie Povereníctvo vnútra, ktoré stanovilo prídely potravín na osobu a mesiac. Pre deti do šesť rokov to bolo 3000 g múky, 500 g tuku, 300 g požívatiny, 2000 g strukovín, 1000 g cukru, 10 000 g zemiakov a sedem litrov mlieka. Pre osoby nad šesť rokov 4775 g múky, 290 g tuku, 300 požívatiny, 2600 g strukovín, 1000 g cukru a 10 000 g zemiakov.

     V septembri 1945 poslal NV v Petržalke Predsedníctvu Slovenskej národnej rady memorandum, v ktorom uvádza, že: „tábor je nedostatočne hygienicky vystrojený, čo zapríčiňuje hromadné infekčné onemocnenia. Nedostatok lekárskych síl a dezinfekčných prostriedkov zapríčiňuje rýchlo sa šíriacu epidémiu, ktorá sa neobmedzuje iba na tábor, ale zúri už i v obci. V poslednej dobe vyskytlo sa 92 smrtných prípadov, ktoré sú zapríčinené práve touto týfovou epidémiou. Nakoľko sa situácia zo dňa na deň horší a sú stále hlásené vždy nové prípady, žiadame odstrániť predovšetkým príčinu všetkého - koncentračný tábor." V petržalskom tábore bolo v tom čase sústredených 1637 osôb.

     Na všetky internované osoby sa vzťahovala pracovná povinnosť. Do decembra 1945 pracovali  bez nároku na finančnú odmenu. Celý ich zárobok išiel do táborovej pokladne. Po pokyne Povereníctva vnútra (17. december 1945) mohla slobodným a bezdetným osobám  zostať jedna tretina čistého zárobku, osobám s nezaopatrenými deťmi dve tretiny zárobku.

     Dňa 21. marca 1946 bola vydaná smernica k organizovanému odsunu Nemcov zo Slovenska. Prvý transport z Bratislavy bol vypravený 30. apríla 1946. Do konca októbra 1946 odišlo zo Slovenska 32 450 osôb.  Po tomto termíne boli odsuny načas prerušené.