Laco Novomeský - režimom prenasledovaný i uznaný politik a básnik

     Ladislav Novomeský bol najvýznamnejším predstaviteľom ľavicovej avantgardy v medzivojnovom období, patril nielen k najlepším básnikom skupiny DAV, ale i celej modernej slovenskej poézie. Počas druhej svetovej vojny sa stal členom ilegálneho vedenia Komunistickej strany Slovenska (KSS), pripravoval Slovenské národné povstanie (SNP) a bol podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR).      

     Po vzniku ČSR sa rodina Novomeských presťahovala z Budapešti do Senice. Mladý Laco Novomeský absolvoval učiteľský ústav v Modre, krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave a neskoršie sa stal žurnalistom. Po druhej svetovej vojne pôsobil ako politik v oblasti osvety a kultúry. V tom čase bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá vznikla v roku 1948 ako vrcholná štátna umeleckohistorická, zberateľská, vedeckovýskumná a kultúrno-výchovná inštitúcia so sídlom v Bratislave. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave SNP. Po oslobodení zastával viacero významných funkcií – bol podpredsedom SNR, povereníkom pre školstvo a osvetu, stál na čele Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov.

Väznený, odsúdený, rehabilitovaný

     V roku 1950 bol Novomeský pozbavený všetkých funkcií, vo februári 1951 uväznený a v roku 1954 vo vykonštruovanom procese (spolu s Gustávom Husákom a Vladimírom Clementisom) nezákonne odsúdený na 10 rokov väzenia. V roku 1955 ho podmienečne prepustili a o osem rokov neskôr rehabilitovali. Pracoval v Památníku národního písemnictví v českej Prahe, potom sa vrátil do Bratislavy a bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV). V auguste 1968 sa stal opäť členom Predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a zvolili ho za predsedu Matice slovenskej. V roku 1970 sa na protest proti normalizačnej politike vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS a krátko na to vážne ochorel.     

     Novomeského tvorba je sústredená v zbierkach Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okna (1935), Svätý za dedinou (1939), Pašovanou ceruzkou (1948), Vila Tereza (1963), Do mesta 30 min. (1963), Stamodtiaľ a iné (1964), Nezbadaný svet (básnické texty k fotografiám Martina Martinčeka, 1964). Cyklus básní pod názvom Dom, kde žijem, však už nestihol publikovať. Vo svojich esejach sa predstavil ako znalec modernej kultúry. Prekladal tiež z ruskej literatúry, hlavne Pasternakovu tvorbu.       

     Za svoju tvorbu a zásluhy získal Laco Novomeský viacero významných ocenení, medzi inými titul Národný umelec (1964), ocenenie Hrdina Československej republiky (1969), Novinársku cenu Ľudovíta Štúra (1968), Štátnu cenu za literatúru (1974) a ďalšie.

     Ladislav Novomeský zomrel 4. septembra 1976 v Bratislave vo veku 71 rokov. V decembri 1976 po ňom pomenovali v bratislavskej Dúbravke ulicu a gymnázium na Tomášikovej ulici v Bratislave. V roku 1984 otvorili v Senici na jeho pamiatku Múzeum L. Novomeského.