Pred 95 rokmi sa narodil Alexander Dubček

Jednou z osobností moderných slovenských dejín, ku ktorej sa historici, ale aj širšia verejnosť neustále vracia, je politik Alexander Dubček. Dnes si pripomíname 95.výročie jeho narodenia. Politik, ktorý po sebe zanechal sen o socializme s ľudskou tvárou a podľa českého spisovateľa Bohumila Hrabala prvý ušľachtilý komunista sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Zhodou okolností v tom istom dome, kde sa narodil Ľudovít Štúr.

Na Uhrovec mal Dubček iba nejasné spomienky. Ako trojročný sa spolu s rodičmi ocitol na družstve Interhelpo v dnešnom Biškeku v Kirgizsku, ktoré bolo súčasťou vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík . Z dôvodu ťažkých klimatických podmienok členovia družstva postupne Kirgizsko opúšťali. Dubčekovci sa na určitý čas usadili v meste Gorkij (dnes Nižnij Novgorod, Rusko).

V čase, keď začínala písať svoje krátke dejiny vojnová Slovenská republika (1939-1945), v roku 1939 sa rodina vrátila na Slovensko. Svoj nesúhlas s politikou vojnovej republiky vyjadril mladý Dubček nielen vstupom do vtedy ilegálnej Komunistickej strany Slovenska, ale aj účasťou v Slovenskom národnom povstaní . V SNP bojoval aj so svojim bratom a bol dvakrát zranený.

Po druhej svetovej vojne sa oženil a usadil v Trenčíne. Tam po roku 1948 dostal ponuku pracovať v politických štruktúrach KSS. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany Slovenska  v Banskej Bystrici a neskôr v Bratislave. Začiatkom 60. rokov 20. storočia už zastával funkciu tajomníka Ústredného výboru (ÚV) KSS. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS.

Osudovým rokom Alexandra Dubčeka bol rok 1968. V politickej kariére sa posunul na najvyšší stranícky post. Bol zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Z tejto pozície začal svoje úsilie reformovať ekonomický aj politický systém v bývalom Československu.

Svojím reformným úsilím známym ako Pražská jar sa nestal len najobľúbenejším politikom v Československej socialistickej republike, ale aj svetovo známou osobnosťou. Jeho reformné úsilie, nazývané tiež ako socializmus s ľudskou tvárou ukončila augustová (1968) invázia vojsk vtedajšej Varšavskej zmluvy.

V apríli 1969 Dubčeka na poste prvého tajomníka KSČ nahradil Gustáv Husák. Od apríla do októbra 1969 bol Dubček predsedom vtedajšieho Federálneho zhromaždenia Československej socialistickej republiky . Niekoľko mesiacov pôsobil na poste veľvyslanca v Turecku. Napokon ho v júni 1970 z KSČ definitívne vylúčili a označili za predstaviteľa pravicovo oportunistických síl.

O roku 1970 až do Nežnej revolúcie (1989) žil s rodinou v Bratislave a pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch. Napriek potláčaniu jeho odkazu sa Dubček stal symbolom fenoménu Pražskej jari. V roku 1988, pri príležitosti 900. výročia svojho založenia, sa najstaršia univerzita v Európe - v talianskej Bologni rozhodla udeliť A. Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Dubček si ho osobne prevzal 13. novembra 1988 a predniesol pri tejto príležitosti prejav, v ktorom odmietol okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

Obhajoval právo občanov na reformu spoločnosti a vyzdvihol pozitíva demokracie a dodržiavania ľudských práv. Sacharovovou cenou za slobodu myslenia ocenil Dubčekovo reformné úsilie aj Európsky parlament , ktorý mu túto cenu udelil v decembri 1989.

Počas Nežnej revolúcie sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSSR a neskôr aj FZ Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky . V roku 1992 bol zvolený za predsedu Sociálno-demokratickej strany Slovenska .

Alexander Dubček zomrel na následky autonehody 7. novembra 1992 v nemocnici v Prahe niekoľko dní pred  svojimi 71. narodeninami. Posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí