Profesor Ján Stanislav – znalec dejín slovenského jazyka

       Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Liptovskom Jáne. Po štúdiu na gymnáziách v Levoči a Liptovskom Mikuláši sa venoval slavistike a romanistike na Univerzite Komenského v Bratislave. Absolvoval aj štúdiá vo francúzskom Paríži, poľskom Krakove a slovinskej Ľubľane.

       Ako pedagóg pôsobil aj v Slovanskom seminári Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, na Filozofickej fakulte v Bratislave. Riaditeľom Slovanského seminára bol v rokoch 1938 až 1948, riaditeľom Seminára pre porovnávaciu jazykovedu v rokoch 1945-1947. Profesor Ján Stanislav zomrel 29. júla 1977 v Liptovskom Mikuláši.         

      Slavistický ústav SAV, ktorý bol založený v roku 1995 ako Slavistický kabinet SAV, od 1. januára 2005 nesie meno popredného jazykovedca Jána Stanislava. Venuje sa aj výskumu slovensko-cirkevnoslovanských, slovensko-nemeckých, slovensko-bulharských, slovensko-rusínskych, slovensko-ukrajinských vzťahov a výskumu pamiatok rehoľných spoločenstiev.

        Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič vyznamenal profesora Jána Stanislava in memoriam Radom Ľudovíta Štúra dňa 1. septembra 2005.

       Stanislav položil základy historického výskumu slovenčiny

       Ako vynikajúci znalec dejín slovenského jazyka Ján Stanislav svojimi prácami vybudoval materiálny základ pre ďalší historický výskum slovenčiny vo vzťahu k slovanským jazykom. Vo vedeckovýskumnej oblasti sa venoval dialektológii, staroslovienčine, výskumu jazykových a kultúrnych pomerov na Veľkej Morave.

        Vo svojom výskume sa zameral aj na účinkovanie Cyrila a Metoda. Ďalej sa zaoberal slovenskou historickou gramatikou, štúdiom najstarších dejín slovenského jazyka a Slovákov, najmä ich osídlením v Panónii. Syntézou jeho vedeckej činnosti sú päťzväzkové Dejiny slovenského jazyka, v ktorých poukázal na vývin slovenčiny v porovnaní s ostatnými slovanskými jazykmi.

     Bohatá publikačná činnosť Jána Stanislava

      K základným prácam zameraným na slovenskú jazykovedu z diachrónneho hľadiska patrí predovšetkým dielo Slovenský juh v stredoveku (1948) s mapovými prílohami, v ktorom dokladuje historické osídlenie slovenským etnikom aj mimo hraníc Slovenska. Osobitne sa venoval Veľkej Morave, analyzoval tzv. Panónske legendy a skúmal niektoré aspekty používania liturgie na Veľkej Morave.

      Najvýznamnejším dielom v tejto výskumnej oblasti je dvojzväzková vedecká syntéza Starosloviensky jazyk I.-II. z rokov 1978 a 1987. Bol aktívnym účastníkom medzinárodných zjazdov slavistov vo Varšave (Poľsko, 1934 a 1973), Sofii (Bulharsko, 1963) a Štrasburgu (Francúzsko, 1969).