Začal sa boj o biele sladké zlato
V bývalom Československu, v čase budovania socializmu, fungovali desiatky cukrovarov. Repu doviezli do cukrovaru v železničných vagónoch a priamo pri vykladaní už prichádzalo k jej úprave, kedy ju zbavili hrubých nečistôt.
Zásoby cukrovej repy sa zhromažďovali na skládkach ešte pred spustením prevádzky cukrovaru. „Najskôr sa repa rezala alebo mlela a tej časti technológie sa hovorilo „surovar“. Tu sa vyrobil surový cukor, ktorý sa potom rafinoval. Následne sa potom vyrábal cukor práškový, kryštálový, či kockový, ako to už my konzumenti poznáme,“ vysvetľuje profesor Anton Žikla z Poľnohospodárskej univerzity v Nitre.
Výroba surového cukru a rafinéria trvala niekoľko mesiacov do vyčerpania zásob. Následne sa výroba v cukrovare zastavila, znížil sa počet pracovníkov a prebiehali údržby technológií.
Množstvo menších i väčších cukrovarov bolo vybudovaných najmä v Čechách, hovorí sa o niekoľkých desiatkach prevádzok. Cukor sa varil napríklad v Kostelci nad Labem, Mělníku, Kutnej Hore. Na Slovensku ich bolo len niečo vyše desiatky. Najznámejšie boli v Trnave, Nitre, Sládkovičove, Trenčianskej Teplej, Pohronskom Ruskove a Trebišove.
„Keď sa skončila repná kampaň, v jednom z českých cukrovarov sa dokonca spracovávala aj cukrová trstina. Tú dovážali z Kuby po mori do Hamburgu a po Labe sa dostala až k nám,“ dodáva profesor Žikla z nitrianskej univerzity.
