Rok 1989: Revolučné novembrové dni v slovenských médiách
Udalosti zo 17. novembra 1989 sa v oficiálnych médiách veľmi nepreberali. Vtedajší režim sa ich snažil predostrieť ako protispoločenské snaženie reakčných síl, ktoré chcú rozvrátiť socialistické zriadenie. Správy boli strohé a zahmlené.
Cenzúra fungovala ako švajčiarske hodinky, ale ich kolieska už boli naštrbené a prešmykovali. Zahraničné médiá hovorili o revolúcii a mnohí u nás doma ani nevedeli, čo sa v Prahe stalo. Prvé dni nového týždňa po piatkovej (17.11.) demonštrácii však prinášajú so sebou správy o skutočných náladách v krajine. Väčšinou sa ich však ľudia dozvedajú z letákov, ktoré študenti v noci vylepujú po mestách.
V nasledujúcich dňoch nastáva prudká zmena aj v médiách, hoci sa vedenia štátom kontrolovaných redakcií snažia zachovať všetko v starých koľajach. Pre novinárov, ktorí chcú robiť skutočnú žurnalistiku sa otvárajú nové možnosti. Jedným z nich bol aj fotoreportér Československej tlačovej kancelárie Vlado Benko, ktorý si zaspomínal na novembrové dni v rozhovore pre TASR.
Aká bola vtedy atmosféra v redakcii?
Keď sa to celé strhlo pre Československú tlačovú kanceláriu som robil ani nie dva roky. V agentúre zasadal stále stranícky výbor a šéfredaktor odišiel na poradu do Prahy. Nastalo akési bezvládie, nikto nič nezakazoval ani neprikazoval. Boli sme stále vonku a fotili čo prišlo, aj keď samozrejme, mnoho vecí nešlo von. Nakoniec vtedy šéfovala centrála v Prahe.
Hovoríš, že ste nafotili mnoho fotiek, ale v archíve ich toľko nie je?
Pamätám si, že to boli kvantá filmov. Ľudia chodili po redakcii a nosili ich na krku. Na takú robotu sme neboli zvyknutí, lebo všetko čo sa dovtedy vydávalo a nafotilo muselo byť aj archivované. Viem, že vtedy sa to určite nestíhalo archivovať. Možno niečo odchádzalo do Prahy na centrálu, nikdy som to neskúmal.
Ako ste prijali tú možnosť slobodne fotiť, taká žurnalistika sa dovtedy nepestovala?
Bolo to niečo nové a nepoznané, zrazu vám nikto nehovoril čo môžete a čo nie, mám na mysli ideologické hľadisko. Podarilo sa vám urobiť dobrý záber a ten išiel do servisu na okruh. Nikto neskúmal fotku či je papaláš dobre oholený alebo či má nakrivo kravatu, aby sa z neho ľudia nesmiali. Tí mladí novinári by tomu možno ani neuverili. Dnes sa striehne na výraz, mimiku či gesto, aj vtedy to tak bolo, ale to gesto niekto aj posúdil, aby to nebolo protisocialistické. November 89 – to bola eufória v spoločnosti, ale aj v novinárčine.
Kde všade si sa dostal počas prvých novembrových dní?
Asi všade. To je ako keď chlapec dostane nový bicykel, sadnete si naň a jazdíte po celom meste, lebo máte radosť z darčeku, skúšate čo všetko vydrží a vy máte stále neuveriteľnú chuť a silu. Aj my sme niečo dostali, niečo nové čo sme nepoznali. V podstate sme sa nezastavili, boli sme stále tam, kde sa niečo dialo, necítili sme únavu.
Bolo to pre vás fotografov akčné obdobie?
Jasné, žiadna uniformita a lovenie záberov, akcia na každom kroku. Ale boli aj chvíľky nedôvery, viete keď ľudí fotili, nevedeli kto sme a čo sme, strach tu bol stále. Pamätám si napríklad ako kolega Šaňo Buzinkay získaval zábery. Bol horolezec alebo niečo také. Zrazu ho zbadáte na námestí SNP v Bratislave ako lezie na stĺp verejného osvetlenia, tam sa priviazal a fotil demonštráciu.
Tento čas ti pravdepodobne dal možnosť stretnúť zaujímavých ľudí.
Nepochybne. Dostal som sa do bezprostrednej blízkosti známych ľudí, umelcov, bývalých i budúcich politikov. Ale nikdy nezabudnem na prvé fotky Alexandra Dubčeka a ani na tie ďalšie, keď mi dovolil nazrieť do svojho súkromia.
