Rok 1991: Na Slovensku sa začali dražby v rámci malej privatizácie

Začiatkom roka 1991, keď už bolo jasné akou cestou sa chce československý postkomunistický štát vydať, sa rozbiehajú verejné dražby. Išlo v prvom rade o predajne, obchody, remeselnícke prevádzky, servisy a podobne.

Záujem o ne prejavovali predovšetkým ľudia, ktorí v nich pracovali, pretože poznali zákazníkov i to, ako sa dá zarobiť. Vydražiť prevádzku však mohol každý, komu to umožňovali zákonné podmienky.

Samotné dražby, či aukcie boli na Slovensku veľkou raritou. Keďže boli verejné, zúčastňovali sa na nich nielen záujemcovia o kúpu prevádzok.  Vyvolávacie ceny a ich navyšovanie,  stúpanie k vysokým sumám, dvíhanie terčíkov, či odklepávanie najvyššej ponuky kladivkom sa stalo veľkým lákadlom. Takéto procesné úkony mohli dovtedy ľudia sledovať len v zahraničných filmoch.

„V siedmich slovenských mestách sa 23. februára 1991 rozbehli verejné dražby, do ktorých bolo zaradených dovedna 34 prevádzok, pričom osem bolo na území hlavného mesta,“ píše sa v agentúrnej správe z archívu TASR.

Na začatí aukcií v Bratislave v priestoroch Vysokej školy ekonomickej v Petržalke sa zúčastnil aj podpredseda vlády SR Jozef Kučerák a minister pre správu a privatizáciu národného majetku SR Augustín Marián Húska. V priestoroch, kde prebiehala dražba vraj bola veľmi dobrá nálada a často sa tam ozývali výbuchy smiechu.

Ako prvý vydražil jednu z bratislavských predajní Pavol Hekel a po zložení celej sumy a podpísaní zmluvy so štátom sa stane jej majiteľom. K získaniu majetku mu blahoželali aj minister A. M. Húska a podpredseda vlády Jozef Kučerák.

Napriek tomu, že vyvolávacie ceny niektorých predajní sa pohybovali na pomerne nízkej úrovni, v mnohých prípadoch sa nakoniec vyšplhali k obrovským sumám. 

V dražbách na Slovensku zaregistrovali na vtedajšie obdobie aj jeden unikát. Vyvolávacia cena bratislavskej predajne tabaku bola stanovená na 6.000 Kčs. Najvyššiu sumu za ňu ponúkla dražiteľka Jarmila Šebeňová (číslo 20) a išlo o 1,32 milióna Kčs.

Desiatky ľudí zaplnili aj historickú sálu Parku kultúry a oddychu Čierny orol  v Prešove, kde sa rovnako ako v ďalších mestách v prvom kole dražili obchodné prevádzky.  

„Z troch ponúknutých predajní sa predali dve. Predajňu zeleniny a ovocia za vyvolávaciu cenu 17.430 Kčs, predajňu mäsa s vyvolávacou cenou 153.000 Kčs získal jej doterajší vedúci Štefan Takáč za 375.000 Kčs,“ uvádza sa v agentúrnej správe.

Najmenej práce mal licitátor s predajňou potravín v Prešove – Cemjate. O priestory s vyvolávacou cenou 903.000 Kčs nikto neprejavil záujem.

Jedným z licitátorov v Prešove bol v tom čase aj Ivan Benko. Ľudia ho roky poznali ako hudobníka, ale aj moderátora viacerých podujatí. Bol posledným predsedom mestského národného výboru v Prešove a o dianí v meste mal dobrý prehľad.

„Bol som už vtedy čerstvý riaditeľ študentského domova, keď som dostal takúto ponuku od  okresnej privatizačnej komisie. Spolu s riaditeľom PKO Júliusom Štetinom sme išli na školenie do Bratislavy. On pozháňal nahrávky z nejakých licitačných domov v Anglicku a dali sme si to preložiť. Myslím,  že sme vtedy vedeli o tom viac  ako naši školitelia na ministerstve,“ spomína si na verejné dražby Benko.

Dodáva, že robiť licitátora nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Predpis totiž nariaďoval, aby medzi priklepnutiami boli zachované veľké pauzy. To si vyžadovalo aj náročnú prípravu.

"Predstavte si ako poviete dva milióny poprvé, udriete kladivkom a kým udriete druhýkrát bolo treba tri minúty rozprávať.  Vedel som naspamäť vybavenie prevádzok, sortiment, ktorý sa tu predáva a aj to, kto tam chodí nakupovať. Vtedy sa všeličo pritrafilo, sem tam brpt, niekedy vtip  a nepochybujte o tom, že z toho mali niektorí veľkú srandu, najmä keď ten čo mal prihodiť čakal do poslednej chvíle,“  hovorí s úsmevom bývalý licitátor.

Dodáva, že v tom čase boli v Prešove asi štyria licitátori, ktorí chodili na tieto dražby. Odhadol, že za celé obdobie malej privatizácie on sám údajne vydražil majetok za približne tri miliardy korún.