Rok 1992: Dohoda o rozdelení ČSFR
Dňa 26. augusta bol v Brne prijatý konečný harmonogram rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.
Konečnej dohode o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej republiky predchádzala séria rokovaní predstaviteľov HZDS a ODS, víťazných subjektov volieb.
8. júna 1992 - V Brne sa začala séria rokovaní vedúcich predstaviteľov ODS a HZDS. Medzi predstaviteľmi jednotlivých delegácií došlo k rôznym dohovorom. Doteraz sa presne nevie, o čom diskutovali obaja lídri Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Niektorí predstavitelia HZDS predložili návrh štátoprávneho usporiadania oboch republík na úrovni únie, respektíve konfederácie s medzinárodnou subjektivitou.
11. júna 1992 - Uskutočnilo sa druhé rokovanie medzi predstaviteľmi HZDS a ODS v Prahe.
16. júna 1992 – Predstavitelia českých opozičných strán sa stretli v Brne, kde sa zhodli na požiadavke, aby sa o existencii spoločného štátu rozhodlo prostredníctvom referenda.
17. júna 1992 – Uskutočnilo sa tretie stretnutie medzi predstaviteľmi HZDS a ODS, na ktorom viacerí zúčastnení dospeli k názoru, že federácia je na dlhší čas neudržateľná. Z týchto dôvodov Václav Klaus odmietol funkciu premiéra, ktorý bol poverený zostavením federálnej vlády. Došlo k dohode medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom o zostavení vlády ČSFR s dočasným mandátom.
19. – 20. júna 1992 – V Bratislave bolo štvrté rokovanie medzi predstaviteľmi HZDS a ODS. Zhodli sa, že myšlienka federácie na českej strane sa nezhoduje s predstavou konfederácie, respektíve nejakej formy únie na slovenskej strane. Výsledky rokovaní akceptovali existenciu federatívneho spoločného štátu, ale nevylučovali možnosť jeho zániku.
23. júna 1992 - Konala sa ustanovujúca schôdza nového slovenského parlamentu. Za predsedu SNR bol zvolený Ivan Gašparovič.
24. júna 1992 - SNR schválila novú vládu SR na čele s Vladimírom Mečiarom. Oficiálne to bola menšinová vláda, ale de facto ju podporovala SNS, ktorej jeden člen bol jej súčasťou. Do určitej miery mala podporu aj od SDĽ.
25. júna 1992 - Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Michal Kováč (HZDS).
2. júla 1992 - Václav Havel vymenoval novú vládu ČSFR na čele s Janom Stráskym (ODS). Predsedom novoustanovenej českej vlády sa stal Václav Klaus.
3. júla 1992 – Poslanci FZ po dvoch kolách nezvolili prezidenta republiky.
17. júla 1992 - SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti SR. Václav Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR.
22– 23. júla 1992 – V Bratislave sa v sídle vlády uskutočnilo piate kolo rokovaní medzi ODS a HZDS. Výsledkom bola dohoda o legitímnom zániku federácie.
5. augusta 1992 – Vladimír Mečiar vyhlásil pred poslancami slovenského parlamentu, že vypísanie referenda o ďalšej existencii spoločného štátu by bolo politicky nezodpovedné.
7. augusta 1992 – Došlo k nezhodám medzi ODS a HZDS. Poslanci HZDS opustili rokovanie FZ. Išlo o spor v súvislosti s obsadením funkcie riaditeľa Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Hlavným dôvodom však bola skutočnosť, že predstavitelia HZDS sa snažili spomaliť rozpad ČSFR, prípadne mu zamedziť a nájsť inú formu štátoprávneho usporiadania ako bol definitívny rozpad federácie.
26. augusta 1992 – Predstavitelia oboch dominujúcich strán HZDS a ODS sa nakoniec dohodli na stretnutí v Brne na harmonograme rozdelenia ČSFR, ktoré sa definitívne malo ukončiť 31. decembra 1992.
1. septembra 1992 - SNR prijala Ústavu SR. Niektoré články ústavy nadobudli platnosť až po rozdelení federácie – od 1. januára 1993.
„Tvrdenie, že rozdelenie Československa bolo vecou dvoch mužov, Václava Klausa a Vladimíra Mečiara, je mylné, nespravodlivé a klamlivé“, povedal pre TASR v roku 2003 bývalý prezident SR Michal Kováč.
Stálymi účastníkmi politických rozhovorov podľa neho boli aj podpredsedovia ODS a HZDS (Húska, Kováč, Kňažko). „V tejto otázke sa teda neuplatnil diktát ani Klausa, ani Mečiara, pretože tí prezentovali názory strán a hnutí, za ktorými stáli. Keďže za rozdelenie bolo treba hlasovať trojpätinovou väčšinou v bývalom Federálnom zhromaždení, ktorého vtedajším predsedom som bol, vyznamenanie a spoločenské uznanie si zaslúžia poslanci, ktorí vtedy hlasovali za rozdelenie ČSFR a tým za vznik samostatného Slovenska. Tým zároveň hlasovali za zrušenie svojho mandátu a teda riskovali najviac“, dodal v tejto súvislosti Kováč, pričom pripomenul, že poslanci SNR hlasovaním za zvrchovanosť SR nemuseli obetovať nič a nič neriskovali.
