Slovenskí vysokoškoláci sa zriekli prídelu jabĺk a cukríkov

     Vysokoškoláci zozbierali medzi sebou 1.550 Kčs. Za túto sumu zakúpili cukríky a jablká. V nedeľu 23. januára t. r. (1949) ich zaniesli chovancom ústavu.

     Prvý Domov slovenských mrzáčkov vznikol v Slávnici. Jeho súčasťou bola dvojtriedna súkromná škola s kobercovou, košikárskou, zámočníckou, obuvníckou a krajčírskou dielňou. Bývali v ňom chovanci od 6 do 50 rokov. Odborný výcvik trval tri roky, končil sa skúškou pred živnostenským spoločenstvom a absolventi sa stávali tovarišmi remesla. Kobercová dielňa sa stala najvyhľadávanejšou pre ručne tkané perzské koberce.

Chybné deti do opustenej fabriky

     V Bratislave sa Ústav pre telesne chybných nachádzal v bývalej muničnej továrni na Patrónke. Chovanci sa do nej nasťahovali 1. septembra 1937. Popri nej fungovala ústavná škola s dvomi učiteľmi – Zvláštna národná škola pre zmrzačené deti v školopovinnom veku. Aj tu pripravovali chovancov na život. Stolárska dielňa spracovávala zákazky štátnych stavieb, krajčírska šila konfekciu pre vojsko a detské domovy, obuvnícka poskytovala služby pre verejnosť, zámočnícka sa venovala menším opravám. V rámci ústavu pracovalo aj kvetinárstvo a holičstvo.

     Podľa telesných chýb boli deti rozdelené do skupín po obrne, po TBC, po rachitíde, po amputáciách následkom úrazu a i. Po druhej svetovej vojne priestory ústavu poškodil požiar. V roku 1947 dostal ústav 3 milióny korún na rekonštrukciu. Od roku 1948 bola zavedená povinná školská dochádzka a štát prebral zodpovednosť aj za celú oblasť špeciálneho školstva. Ústav patril pod Povereníctvo zdravotníctva a od novembra 1951 zmenil názov na Štátny ústav pre telesne chybných v Bratislave. V septembri 1968 bol zriadený Ústav sociálnej starostlivosti pre mládež s kombinovanými chybami, ktorý sa nachádza na dnešnej Dúbravskej ceste a Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutú mládež na Mokrohájskej ulici.