Rok 1948: Na scénu Národného divadla prichádza Marína

     Ľúbostná básnická skladba Andreja Sládkoviča Marína patrila kedysi k povinnému čítaniu. Básnik sa v nej vyznal z nešťastnej lásky ku svojej študentke Márii Pišlovej z Banskej Štiavnice, ktorá sa na žiadosť svojich rodičov musela vydať za bohatého medovnikára. V polovici štyridsiatych rokov minulého storočia oslovilo toto vrcholné dielo slovenského romantizmu aj vedenie Národného divadla v Bratislave. Dramaturg Jozef Felix v rámci svojej línie poetického divadla oslovil na spoluprácu herca a režiséra Jozefa Budského, ktorý na jej príprave pracoval jeden rok.

Rozporuplný Jozef Budský

     Po februárovom víťazstve pracujúceho ľudu v roku 1948 sa však začala politická situácia v spoločnosti meniť, na čo muselo reagovať aj divadlo výberom a spracovaním divadelných inscenácií. V apríli 1948 sa v Bratislave na podnet Umeleckej a vedeckej rady konal Manifestačný večer, kde spisovatelia, umelci i literárni kritici deklarovali cestu socialistického realizmu. Nikto však netušil čo to konkrétne je. Doplatil na to režisér Jozef Budský, ktorý v priebehu roka 1948 odpremiéroval v divadle dve poetické inscenácie. Kým januárové uvedenie Bottovej Smrti Jánošíkovej kritika i obecenstvo prijali s nadšením, o niekoľko mesiacov neskôr, v novembri pri premiére Maríny, sa karta obrátila.

Marína mimo socialistického realizmu

     Spočiatku priaznivé ohlasy razom zatienila spoločenská polemika v denníku Pravda, ktorý 23. novembra uverejnil článok Rudolfa Mrliana, ktorým začal kampaň proti formalizmu a žiadal nastoliť cestu socialistického realizmu. Hre vyčítal demagogické výmysly, bez podloženia skutočnosťou. Následné diskusie nepriniesli nič podnetné, a tak ich redakcia novín ukončila vyhlásením: „Sme proti tomu, aby sa text použil ako predloha pre avantgardistickú ochlophovštinu, ktorá bola moderná a nová v rokoch tridsiatych. Od dnešného divadla chceme slovo, divadlo je dnes zbraňou socializmu.“ (Pravda, 4. decembra 1948). Pre Národné divadlo to bol koniec éry divadelného objavovania a začal sa čas šedosti reality 50. rokov.

Večné víťazstvo lásky

     Režisér Jozef Budský spracoval lyrickú báseň Marína v dvoch častiach. V prvej, nazvanej Reminisencie rozohral vzplanutie lásky dvoch milencov, do ktorej sa vložia pochybnosti, no nakoniec nastáva oslava ich spoločného citu. Cez lásku k žene sa prejavuje aj láska k rodnej zemi. V druhej časti pomenovanej Zem a piedestál prichádza do deja postava Pytača a s ním nebezpečenstvo, že mu Deva podľahne. Prichádza však jej víťazstvo. Napriek tomu Mládenec na lásku rezignuje, objaví sa motív samovraždy, ale v závere vyhrá odhodlanie slúžiť vlasti.

Výčitky pre neskúsených hercov - Kráľovičovú a Pavloviča

     Keďže išlo o romantickú skladbu o láske, inscenácia sa celá odohrávala v komornej atmosfére. Režisér odstránil zo scény všetky zbytočnosti a ponechal na nej iba veľkú vázu a okno. Dôležitú úlohu zohrala hudba a práca so svetlom. Najväčšie bremeno však niesli dvaja mladí herci Mária Kráľovičová a Vladislav Pavlovič, pre ktorých to boli prvé veľké úlohy. Mladých, ešte neskúsených hercov si vyhliadol sám Budský. Zdôvodnil to tým, že toto dielo tvorí pre najmladšiu generáciu a neskúsenosť hercov mu umožňuje s nimi narábať a štylizovať ich do polôh podľa vlastných predstáv. Doboví recenzenti Budskému tento výber vyčítali a tvrdili, že na ešte nevykryštalizovanom prednese niekdajších absolventov Hudobnej akadémie inscenácia upadala. Literárny kritik Andrej Mráz, ktorý patril medzi najobávanejších a najuznávanejších recenzentov tej doby skonštatoval, že to bola najprepracovanejšia Budského inscenácia.

     Spevy o kráse, mladosti a ľúbosti v dvoch častiach, naštudoval s Máriou Kráľovičovou a Vladislavom Pavlovičom režisér Ján Budský. Hudbu k inscenácii zložil Andrej Očenáš, scénu navrhli Ján Mudroch a Dezider Milly. Na literárnej predlohe sa podieľali Alexander Matuška a Jozef Felix. Hra mala premiéru v Národnom divadle 14. novembra 1948.