Ivan Stodola bol zakladateľom modernej slovenskej veselohry
Dňa 10. marca 1888 sa v Liptovskom Mikuláši narodil národný umelec, lekár a dramatik Ivan Stodola.
Ivan Stodola bol nielen skvelý spisovateľ, ale aj obetavý lekár, ktorý svoj život zasvätil boju proti tuberkulóze. Štúdium medicíny absolvoval v Budapešti a Berlíne. Do roku 1914 pôsobil v rodnom meste ako súkromný lekár. Roky prvej svetovej vojny prežil na ruskom fronte.
V roku 1933 navštívil Spojené štáty americké, kde spoznal život amerických Slovákov i rasové problémy tejto krajiny. Vydal o tom svedectvo v próze Cigánča (1933). Už predtým sa na ochotníckych scénach a potom v profesionálnom divadle objavili jeho hry Náš pán minister (1926), Belasý encián (1928), Bačova žena (1928), Čaj u pána senátora (1929), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931). Ďalšími jeho známymi titulmi sú hry Keď jubilant plače (1941) alebo Marína Havranová (1941). Prejavoval sa ako neľútostný kritik slovenského malomeštiactva, ktoré spolu s bezduchosťou pranieroval vo svojich komédiách. Napísal takmer 20 hier, stretávali sa vždy s porozumením divadelníkov a mali veľký úspech u obecenstva.
Ivan Stodola ako lekár neobyčajne veľa urobil aj v boji proti tuberkulóze. Jeho zásluhou sa vybudovala široká sieť personálne, materiálne i dokumentačne dobre vybavených tuberkulóznych poradní a niekoľko liečebných ústavov a sanatórií. Po zmene režimu v roku 1948 bol Ivan Stodola pre nedorozumenia okolo jeho pôsobenia pri organizovaní povojnového zdravotníctva vyšetrovaný. V roku 1951 Stodolu protiprávne zatkli a po viac než roku krutej vyšetrovacej väzby odsúdili na osem rokov žalára za údajnú sabotáž. Podmienečne ho prepustili po dvoch rokoch. O svojich zážitkoch z väzby napísal autobiografickú knihu Smutné časy, smutný dom. Od roku 1954 žil ako dôchodca v Piešťanoch.
Rodina Ivana Stodolu dodnes spomína na premiéry jeho hier ako na veľký zážitok. "Výpravy na premiéry svojich divadelných hier do Bratislavy starý otec vždy starostlivo plánoval pre celú rodinu. Posielal obežník s propozíciami a presným plánom. Vždy sme boli v napätí, ako to dopadne a či starého otca vyvolajú na scénu. Na to sme boli veľmi pyšní, no vieme, že to nemal rád. Po predstavení si obvykle posedel s divadelníkmi. Veľmi sme si vážili, keď aj nás zobral medzi nich," spomínajú jeho vnučky Jana Formanová a Ivana Vilčeková. Ich spomienky TASR poskytol pravnuk známeho dramatika, učiteľ Ivan Stodola, ktorý pôsobí na Škole pre mimoriadne nadané deti a Gymnáziu v Bratislave.
Podrobne opisujú aj túry so starým otcom: "Prvú štvrť hodinku kráčal pomaličky námorníckym krokom, potom už ostrejšie. Po pol hodine bola malá prestávka, akurát na štvorček horkej čokolády pre deti, ktorú mal aj on veľmi rád a vŕštek od 'placírky' slivovičky pre dospelých. Starý otec mal okolo osemdesiatky, keď bol ešte sám so svojou manželkou, s našou starou mamou, na Čertovici. Vtedy sa ale na výlete pošmykol a potom už nemal odvahu chodiť sám po horách."
Smutnejšou spomienkou je jeho návrat z väzenia, po ktorom ho vnučka Naďa priviazala k stoličke a keď sa jej s údivom pýtal čo to robí, tak mu povedala, že už nechce, aby niekedy na tak dlho odišiel. "Starý otec žil po prepustení z väzenia v Piešťanoch, kde mal svoj pevný program. Ráno korešpondencia, prípadne práca na divadelných hrách, po obede 'šlófiček' a okolo tretej na prechádzku po parku. V lete končil pri kúpeľnej muzike na Kursalonu s pivkom, stará mama s malinovkou," uvádza sa v spomienkach Stodolových vnučiek.
V roku 1967 dostal Ivan Stodola titul národného umelca. Zomrel 26. marca 1977 v Piešťanoch vo veku 89 rokov. V roku 1989 previezli jeho ostatky na Národný cintorín v Martine.
