Vlado Müller – keď sa chlapská sila stretne s krehkosťou ľudských citov

Umenie Vlada Müllera charakterizovali ľudia z prostredia dramatického umenia ako robustné herectvo. Odborníkmi, ale predovšetkým divákmi bol považovaný za silnú ľudskú individualitu so sugestívnym hlasom. Disponoval nenapodobiteľnou schopnosťou vystihnúť hlbiny ľudskej duše, závažnosť mravných hodnôt, suverenitu i slabosti.

Vladislav Müller sa narodil 19. marca 1936 v Bratislave. Po absolvovaní odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave v roku 1954 sa stal členom Krajského divadla v Nitre, v ktorom pôsobil do roku 1966. Počas základnej vojenskej služby bol hercom Armádneho divadla v Martine. Potom jeho kroky smerovali na dosky činohry Novej scény v Bratislave, kde do roku 1990 vytvoril desiatky výrazných charakterových postáv vážneho i komediálneho charakteru.

Popri divadelnej činnosti sa od začiatku 60. rokov 20. storočia mimoriadne uplatnil v českom a slovenskom filme. Na striebornom plátne debutoval v roku 1960 vo vojnovej dráme Prerušená pieseň. Všimli si ho režiséri Elmar Klos a Ján Kadár. Títo Müllera v roku 1963 obsadili do svojho filmu Smrt si říká Engelchen, ktorý je adaptáciou rovnomenného dobového knižného bestselleru Ladislava Mňačka.

O rok neskôr mu Klos a Kadár zverili hlavnú úlohu v jednom z najvýznamnejších českých filmov polovice 60. rokov s názvom Obžalovaný (1964). Vlado Müller nezabudnuteľne stvárnil aj ďalšie postavy vo filmoch režisérov zvučných mien, napríklad Paľa Bielika v dráme Majster kat (1966), Juraja Jakubiska Kristove roky (1967), Martina Hollého ml. Medená veža (1970) a Orlie pierko (1971) alebo Stanislava Barabáša v dráme Tango pre medveďa (1966).

Sedemdesiate roky minulého storočia znamenali nástup televíznych inscenácií a aj pre Müllera množstvo zaujímavých hereckých rolí. Patrili medzi ne napríklad tie v seriáli Stanislava Párnického Straty a nálezy (1975) či v trojdielnej inscenácii Americká tragédia toho istého režiséra (1976), v ostravskom televíznom seriáli Přátelé Zeleného údolí (1980), v klasickej dráme Williama Shakespeara Othelo (1972).

Predstavil sa , v rozprávkovom filme Zhŕňajova nevesta (1978). Svoje majstrovstvo ukázal aj v televíznej dráme režiséra Franeka Chmiela Chlap prezývaný Brumteles (1982). Za herecký vrchol považujú kritici Müllerovu kreáciu kaprála Hoferika vo filme Martina Hollého ml. Signum laudis (1980).

Po ťažkom pracovnom úraze na divadelných doskách v roku 1990 a následnej operácii sa Vlado Müller už do divadla nevrátil. Posledný raz stál pred kamerou v roku 1994, kedy si spolu s Karolom Machatom, Ladislavom Chudíkom a inými hercami zahral v televíznej adaptácii prózy Stanislawa Stampfla o zobrazení komplikovaných medziľudských vzťahov vychádzajúcich zo sporu medzi generáciami s názvom Psí život. Zomrel 20. júna 1996 v Bratislave vo veku 60 rokov.