Všetko pod dozorom pomazaných hláv

Tváre ideových vodcov proletariátu sa neprizerali len na zjazdujúcich členov strany a zástupcov budovateľských mládežníckych organizácií. Usporiadatelia ich neváhali vystavovať na kultúrnych či športových podujatiach, bez ohľadu na to či sa to hodili alebo nie.

Nebolo teda ojedinelou záležitosťou, že sa podobizeň prvého robotníckeho prezidenta objavila v športovej hale na volejbalovom turnaji, alebo zväčšenina tváre Lenina (skvelého taktika a stratéga) nad šachovnicou súperiacich žiakov. Hanbou nebolo ani to, že na výstave potravinárskych produktov tvár druhého robotníckeho prezidenta z obrazu dohliadala či ľuďom chutí rybacina.

Množstvo takýchto obrazov, ktoré často vzbudzovali úsmev na tvári, mohli ľudia vidieť do polovice 60.rokov minulého storočia všade v Československu. Všetko sa však dialo pod prísnym dozorom ideologických komisií.

Určité základy práce s komunistickou propagandou sa vštepovali už mladým ľuďom. Žiaci, ktorí boli nástenkármi v školách vedeli, na ktorú stranu sa dáva sovietska a na ktorú naša vlajka a známe i bolo aj to, na ktorú stranu má hľadieť tvár toho či onoho politika. Ďalšie základy získavali budúci profesionáli aj na učňovských školách pre aranžérov. Výkladné priestory obchodov a spoločenských miestností rovnako museli dať priestor budovateľom socializmu. Všetko malo svoje pravidlá.    

K socialistickému piár v 80. rokoch trochu privoňal aj mladý absolvent košickej ŠUP-ky Ľubomír Guman. Takmer rok pracoval v aranžérskej  dielni podniku Domáce potreby v Prešove. Každý veľký podnik mal totiž svoju dielňu, ktorá mala propagovať výrobu. Ideologické veci, tváre dejateľov komunizmu, fotoreporodukcie, veľké trasparenty či koláže sa dodávali z bratislavského podniku, ktorého náplňou bola takáto činnosť. Centrála rozoslala materiál, ktorý sa prirodzene kupoval, do celej republiky. 

Čo bolo úlohou takejto dielne?

Jednoducho povedané propagovať výrobky daného podniku, teda reklama. Pripravovali sa výklady obchodov i výstavy. Boli presné plány ako to robiť a v tých plánoch boli zahrnuté dátumy, ktoré sa nesmeli obísť. Tieto dátumy súviseli s nejakou osobnosťou či udalosťou socialistických dejín. Spomínam si, že výročie narodenia i úmrtia V.I.Lenina, 1.máj – Sviatok práce, 9.máj – Oslobodenie ČSSR, 7.november – Veľká októbrová socialistická revolúcia, 8.marec – Medzinárodný deň žien, na toto sa nesmelo len tak zabudnúť.

Viem si predstaviť napríklad výklad s porcelánom či hrncami vyzdobený tematickými materiálmi k MDŽ, ale ako sa tam dať Lenin?

Hoci to bolo niekedy smiešne ako hľadí Leninova tvár do nejakého hrnca, alebo na televízor, ale ideológii to neprekážalo, veď to boli výsledky práce robotníckej triedy. Koho bolo treba pochváliť ak nie vodcu. Tieto výklady sa v istom období prísne sledovali a dokonca aj hodnotili.

Hodnotila sa reklama, alebo ideológia?

Aj to, aj to. V pražskej Kotve boli napríklad nádherné výklady pri spomienke na úmrtie Lenina. To bola celorepubliková súťaž a nemožno hovoriť o nejakej amatérčine. V tých aranžérskych dielňach boli často zamestnaní a poskrývaní aj talentovaní i známi umelci a hoci téma bola taká ako bola, mnohé veci boli skutočne perfektné aj po tej technickej a výtvarnej stránke.   

Ako to bolo priamo v priestoroch predajne, aj tam napríklad medzi topánkami boli obrázky Gottwalda, alebo sovietske či naše zástavy?

Na to sa nepozeralo, že kde to je. Jednoducho ak boli také výročia a bol tam aj ten takzvaný svätý kútik, nikto nepozeral na to či bude busta nejakého vodcu proletariátu medzi konzervami či automatickými práčkami. Ja som však už tie hlavy Stalina, Gottwalda, Marxa veľmi nezažil. V 80.rokoch už hlavy neleteli, len jedna sa nikdy nestratila a to Leninova – ten bol večný.

Dnes už známy slovenský výtvarník, ilustrátor a grafik Ľubo Guman rád spomína aj na tieto časy strávené v aranžérskej dielni. Človek sa tam vraj mohol veľa naučiť, hlavne po tej praktickej stránke získať zručnosti pri práci s množstvom rôznorodých materiálov.

Tie po ukončení univerzity využíva nie len vo svojej bohatej umeleckej tvorbe, ale i pri práce s talentovanými deťmi, ktoré učí v základnej umeleckej škole v Prešove. Zaspomínal si aj na to, ako vyrábali alegorické vozy.  Pojazdné reklamy na oslavu výdobytkov socialistickej spoločnosti, boli  zvláštnou kastou dekorácie.

Kam sa asi hrabe karneval v Riu?

Aj takto sa dá postaviť otázka. Alegorický voz to bol vlastne vrchol takéhoto druhu piár. Nehovorím v tomto prípade o traktore a ozdobenej vlečke na dožinky po žatve. Išlo o skutočné pojazdné reklamné kolosy s heslami a živými sochami, ktoré mali upútať nielen divákov v davoch, ale hlavne tých na tribúnach. V tých skorších časoch, ktoré si ja nepamätám to boli obrovské pojazdné hlavy vodcov proletariátu, keď sa napríklad v prvomájovom sprievode rýchlosťou 10 kilometrov za hodinu šinula hlava Stalina alebo Gottwalda obkolesená davom pionierov.

Čo najviac obdivovali?

Ak nebolo vidieť ani kúsok vozidla, proste ke´d bolo úplne zakryté, len vodič mal priezory na to, aby mohol šoférovať. Takto mohli ľudia vidieť napríklad obrovský chlieb, či automatickú pračku. 

Aký bol postup pri výrobe takéhoto alegorického vozu.

Vedúci strediska poveril niekoho vypracovaním výtvarného návrhu. Potom išiel návrh pred ideovú komisiu, ktorá posúdila, či bude vhodný na prezentáciu. Aj keď išlo napríklad o podnikovú reklamu, neposudzoval to len vtedajší manažment, hlavné slovo mali zástupcovia komunistických orgánov. Tí schválili či bude alegorický voz alebo iná reklama dostatočne vystihovať ideu  vtedajšieho zriadenia.

Prácu na alegorickom voze dostali len tí najlepší a nešetrilo sa ani kvalitným materiálom. Pamätám sa ako sme čakali na šéfa, ktorý bol prezentovať návrh pred komisiou. Keď vyšiel a usmieval sa vedeli sme, že prémie nás neminú. Času na výrobu sme mali neúrekom. Dôležité bolo len dodržať termín.

Boli za to prémie?

Lepšie ako za čokoľvek iné. Myslím, že ak robotníci splnili vo fabrike plán, tak im niečo pridali a plus dostali obligátne ocenenia typu fotka na tabuli cti, ale toto boli prémie, skutočné peniaze aj keď nie nejaké tisíce korún. Najlepšie bolo ak sa tento voz zapáčil nejakému papalášovi na tribúne a ukázal na neho rukou. Vtedy sme vedeli, že za toto bude nie len pochvala, ale aj peniažky.