Rok 1967:Základný kameň pre televíznu vežu Bratislava Kamzík

     Prvý televízny vysielač na bratislavskom Kamzíku odovzdali do skúšobnej prevádzky 3. októbra 1956. Autorom návrhu prvej 125 m vysokej veže s oceľovou priehradovou konštrukciou bol prof. Ing. Arpád Tesár. V tento deň začala na Slovensku pokusne vysielať aj televízia.

     Televízne veže po celom Československu projektoval v tom čase Spojprojekt Praha, ktorý mal od roku 1954 svoju pobočku aj v Bratislave na Jakubovom námestí v budove Čs. rozhlasu. V 60-tych rokoch, keď nastal rozvoj spojovej techniky vznikol v Bratislave samostatný rezortný podnik Správa rádiokomunikácií, ktorý mal na starosti rádioreléové spoje a televízne vysielače. Oba podniky však podliehali pod Ministerstvo spojov v Prahe.

     Technologický objekt s malým štúdiom, ktorý postavili pre televízne účely na Kamzíku po čase prestal kapacitne postačovať. V roku 1964 vypracovala Správa rádiokomunikácií Bratislava investičný zámer na výstavbu novej budovy pre rádioreléové spoje. Uvažovalo sa už aj s umiestnením anténového systému pre druhý televízny program.  

Kopec antén    

     Kopec Kamzík bol a je exponovaným miestom z hľadiska panoramatických pohľadov na Malé Karpaty, preto sa kládol dôraz na architektúru objektov. Prvé návrhy budúceho vzhľadu vysielacej veže prišli z pražského Spojprojektu. Pražáci Útvaru hlavného architekta mesta Bratislavy (ÚHA) predložili postupne štyri návrhy. Pred starú 125 m vysokú vysielaciu vežu chceli postaviť 36 m vysoký obdĺžnikový objekt, ktorý prečnieval ponad stromy. Na jeho streche malo byť 15 parabol. Do budúcnosti sa mal na budove dostavať ešte stožiar, na ktorom by boli antény pre druhý televízny program. S týmto ÚHA nesúhlasil a pražský Spojprojekt sa ďalšieho riešenia vzdal. Zadanie posunuli do Bratislavy na svoje stredisko.

Kopec problémov

     „Bola to chúlostivá vec, všetci sme vedeli, že neprešli už štyri varianty a viacerí starší kolegovia sa  tejto úlohy vzdali“, spomína hlavný inžinier projektu a zodpovedný projektant architektúry Stanislav Májek. „Každý vedel, že to nebude žiadna slasť, čakali hory problémov a ťažkostí“, dodáva.

     V tom čase tridsaťdvaročný vedúci projektant skupiny bratislavského Spojprojektu S. Májek si uvedomoval, že takúto príležitosť už nemusí dostať. Naznačil teda riaditeľovi strediska E. Rombovi, že by sa o to pokúsil za predpokladu, že mu vyhovie v niekoľkých požiadavkách. Za spolupracovníkov si vybral priateľa, architekta Jakuba Tomašáka z ÚHA a inžiniera Juraja Kozáka z bratislavskej projekčnej pobočky VŽKG Ostrava. A keďže neboli členmi KSČ, požiadal ho aj o to, aby sa ich zastal v prípade potreby na ÚV KSS.

Doba lietajúcich tanierov

     „Pôvodne to ani vlastne nemalo byť to, čo dnes nad Bratislavou vidíme. Naďalej mala slúžiť stará veža a my sme mali postaviť iba objekt spojov, objekt pre paraboly a technologické budovy.  Zvyšok sa mal dostavať neskôr podľa potrieb“, hovorí ing. Májek. Ich prvé návrhy boli akési taniere na stožiari. Bola doba prvých letov do vesmíru, ľudia rozprávali o lietajúcich objektoch. Kruhové návrhy im však vyhovorili technológovia, ktorí ich upozornili, že v takom priestore sa nedajú dobre rozmiestniť technologické zariadenia. Žiadali od nich niečo pravouhlé. „A potom Jakub povedal, že by to malo byť ako taká fľaša nad Bratislavou, že predsa je to vo vinohradoch... Tak takto sa vyvíjali naše úvahy“, spomína Stanislav Májek.

Prvá maketa

     Bratislave išlo o prestíž, investorovi stavby Správe rádiokomunikácií Bratislava o peniaze. Investícia za približne 40 miliónov Kčs sa razom vyšplhala na trojnásobok bez technologického zariadenia, pretože namiesto budovy sa mala postaviť veža. A nie hocijaká. ÚHA chcelo niečo atraktívne, čo by aj v panoráme mesta vyzeralo dobre. Začalo sa diskutovať o výške, aby sa medzi Záhorím a Bratislavou už nemusel budovať ďalší vysielač. Televízna veža mala mať presah aj cez kopce. Investor to schválil, Útvar hlavného architekta tiež. V Slovenskej plánovacej komisii, ktorá strážila financie, zaúčinkoval patriotizmus i priateľské vzťahy. Prijali to aj s navýšením rozpočtu na cca 100 miliónov korún. Začalo sa teda projektovať.

O tri roky chceme vežu

     Základný kameň nového televízneho vysielača v Bratislave položili vo štvrtok 12. októbra 1967. Išlo o prestížnu záležitosť. Na slávnosti sa zúčastnil člen predsedníctva ÚV KSČ, predseda Slovenskej národnej rady Michal Chudík, tajomník ÚV KSS Vasil Biľak, povereník SNR pre kultúru a informácie Štefan Brenčič, riaditeľ Ústrednej správy spojov ing. Miloslav Laipert a ďalší predstavitelia verejného a kultúrneho života. „Politici hovorili o víziách ako budú šíriť náš program, pochvalne sa vyjadrovali aj k projektu“, spomína po rokoch hlavný inžinier projektu Stanislav Májek. „Stavalo sa to v najvypätejšej situácii. Úvodný projekt boli iba také maľovánky. Ale keď sa prišlo na vykonávací projekt, tam sme nemali ešte ani celú vežu domyslenú a už chceli kopať základy. Bolo to tak rizikové, u nás s budovaním veží neboli skúsenosti, mne nedovolili sa ísť ani pozrieť do zahraničia na podobné stavby. Všetko čo som o vežiach vedel bolo iba z literatúry. Do Berlína som sa išiel pozrieť na vysielaciu vežu až keď tá naša bola hotová, aj to som si musel zobrať neplatené voľno a všetko si to hradiť sám,“ dodáva s úsmevom.

Intuícia a odhady

     V čase spracovávania štúdie pražskí technológovia stále nevedeli špecifikovať požiadavky na plochy. Navrhoval ich odhadom zodpovedný projektant Stanislav Májek s tým, že sa upresnia v priebehu projektu. „Plôch bolo dostatok, prišli sme teda k názoru, že by bolo správne vežu využiť aj na vyhliadkové účely pre verejnosť. Reštaurácie a jedálne n. p. (RaJ) to uvítali.“

...a vietor môže fúkať

     Veža má štvorcový pôdorys jadra (7x7 m), okolo ktorého sú umiestnené podlažia pre technológiu rádioreléových spojov a paraboly. Nad jadrom je oceľová rúra pre I. televízny program a nad ňou sklolaminátový nosič II. tv programu. Základy veže sú približne 14 m pod terénom, výška od základovej škáry po vrchol je 204 m. Veľký dôraz sa kládol na stabilitu. „Meteorológovia nám poskytli údaje za posledných 30 rokov a to sme tu mali víchrice aj 160 km za hodinu. Stavba to vydrží a výkyv v najvyššom bode nie je väčší ako jeden meter, to je 0,5%“, hovorí Májek. Stabilita konštrukcie sa dosiahla oceľovými rebrami, ktoré sú zavesené na krížovom nosníku v hornej časti jadra. Vznikla tak spriahnutá sústava so stropmi a jadrom. V spodnej časti sú diagonálne rebrá, ktoré sa s jadrom ukotvili do osemuholníkového krabicového základového telesa. Má dve podlažia, v ktorých sú sklady a kryt civilnej ochrany kde sa zmestí 200 – 300 ľudí.

Problémom sú ľudia

     Televízna veža na Kamzíku mala byť v tej dobe najvyššou slovenskou stavbou. Chceli ju postaviť za tri roky, avšak generálny dodávateľ stavby Priemstav n. p. Bratislava bol po čase „odvelený“ stavať byty do Prahy. Stavba stála, práce sa spomalili. Začali sa kopiť problémy. „Dodávateľské a subdodávateľské veci som riešil ja. Technické, ale i dodávateľské otázky sa riešili počas výstavby, čím sa samozrejme predlžoval termín dokončenia. Náhodne som sa dostával ku kontaktom, vypytoval som sa, kto by mohol robiť to či ono...nebolo nikoho“, spomína  S. Májek. „Veľký problém boli rýchlovýťahy. Také s rýchlosťou 4-6 m/sek sa u nás nevyrábali, tak sa na to podujala firma Transporta Chrudim projekcia v Gottwaldove. Ďalším problémom bolo oplášťovanie veže, keďže v ČSSR sa nič podobné dovtedy neriešilo. Obrátil som sa na ZUKOV Praha, ktorý mal skúsenosti s hliníkovými konštrukciami. Prišli k záveru, že u nás sa vhodné dvojsklá ani nutné tesnenie nevyrába. Dodávku vákuovaných dvojskiel „stopray“ so špeciálnym zlatistým povlakom odrážajúcim vyše 70 % slnečného žiarenia dohodol ZUKOV u belgickej firmy a tesnenia u talianskej. To bolo však za devízy a keď prišlo k realizácii, tak som bol vyšetrovaný na ministerstve aj Štátnej bezpečnosti, prečo som to dovolil. Klimatizácia bola tiež problém, dohodol som to s firmou Chrysler, ale nepovolili to, a tak dodávku nanútili firme ZVVZ Milevsku, ktoré zákazku ignorovalo. A praskala nám aj vrchná laminátová časť veže...ale všetko sme spravili podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Viem, že vždy keď sa zobudím, tak tá veža tam bude, pri takejto práci sa nedá riskovať, musia byť istoty pevné a neotrasiteľné“, dodáva hlavný inžinier projektu Stanislav Májek.  

     Televízna veža Bratislava Kamzík sa začala stavať v roku 1967. Ako prvý uviedli do prevádzky vysielač II. televízneho programu v auguste 1974. Celú stavbu dokončili o rok neskôr v novembri. Celkové investičné náklady dosiahli 123 miliónov Kčs. Stavba, ako aj zaslúžilí pracovníci boli vyznamenaní Československou vedecko-technickou spoločnosťou, Zväzom slovenských architektov a Ministerstvom spojov.