Pomocné technické prápory - biľag Československej ľudovej armády

     „Vojenskou službou a prácou v PTP boli prevychované a ľudovodemokratickému zriadeniu vrátené tisíce robotníkov, maloroľníkov a príslušníkov stredných vrstiev zvedených buržoáziou“, znela oficiálna správa o potrebe udržania si pomocných technických práporov.  V rokoch 1948 – 1954 kedy oficiálne fungovali ako cestné a pomocné technické prápory Čs. armády nimi prešlo približne 60 tisíc vojakov. Z toho 25 tisíc ich malo nálepku „politicky nespoľahliví“ (E).  Päťtisíc päťsto mužov bolo zo Slovenska.

PTP ako nútené práce 

     Vznik PTP bolo v príkrom rozpore s viacerými medzinárodnými konvenciami, najmä dohodou o nútenej a povinnej práci. Ešte v roku 1930 ju v Ženeve prijalo valné zhromaždenie Medzinárodnej organizácie práce. Československo tento dokument  neratifikovalo.

...výmysel vojenského spravodajstva

     Iniciátorom vzniku jednotiek s osobitným  režimom pre „nespoľahlivých“ vojakov základnej služby bolo obranné vojenské spravodajstvo – 5. oddelenie hlavného štábu Ministerstva  národnej obrany. Prvé jednotky boli zriadené výnosom MNO v auguste 1948 v podobe štyroch cestných práporov ženijných plukov jednotlivých vojenských oblastí: cestný prápor 1. Ženijného pluku vo vojenskom výcvikovom tábore Mimoň, 2. Ženijného pluku v Svatej Dobrotivej (Zaječov), 3. Ženijného pluku Město Libavá (Velká Střelná), 4. Ženijného pluku Lesť (Pliešovce). Prví „nespoľahliví“ vojaci nastúpili k práporom 1. novembra 1948.

Vybavovanie si účtov

     Časť vojakov boli v rámci politických čistiek na školách vylúčení študenti. Zohľadňovala sa činnosť ich rodičov počas vojny. Niektorí branci sa pred nástupom na vojnu pokúšali o ilegálny prechod hranice. Mnohí však boli obeťou vybavovania si osobných účtov.

 Latríny a studená voda

     Život pri cestných práporoch bol zložitý.  Jednotky mali k dispozícii iba provizórne drevené baráky s nevyhovujúcimi hygienickými podmienkami, mali k dispozícii iba studenú vodu a nebolo doriešené ani ich stravovanie. Boli vystrojovaní použitým materiálom vrátane nemeckých uniforiem z 2. svetovej vojny.

Morálna prevýchova

     Cieľom výcviku bolo vštiepiť mužstvu mravnú silu, národné a štátne politické uvedomenie a vycvičiť ich tak, aby boli schopní vykonávať niektoré zemné práce. Najdôležitejšou súčasťou však bola morálno-politická výchova a telesná príprava, aby mužstvo nemalo čas na nevhodné myšlienky a debaty. Systematický výcvik bol len v rámci tzv. prijímača. Neskôr bola ich hlavnou náplňou práca pri terénnych a stavebných úpravách vojenských výcvikových táborov.

Na scénu prichádza Štb

     Od roku 1949 začali štátnu a politickú spoľahlivosť odvedených brancov preverovať krajské veliteľstvá Štátnej bezpečnosti. Cestné prápory boli dopĺňané vylúčenými frekventantmi vojenských akadémií, pokračovalo aj kádrovanie v bojových útvaroch. Prehrešky voči disciplíne, alkoholizmus a aféry sa trestali  presunom k cestným práporom. Branci s nálepkou „politicky nespoľahliví“ boli povolávaní v jesennom nástupnom termíne. Poddôstojníkom zaradeným do cestných práporov bola automaticky bez možnosti odvolania odoberaná hodnosť.

Triedny nepriateľ číha všade

     V apríli 1950 keď sa novým veliteľom Čs. armády stal Alexej Čepička prišli aj výrazné zmeny. Bolo to obdobie, keď v radoch KSČ vládla paranoja a triedny nepriateľ sa hľadal doslova všade. Ľudovodemokratické krajiny sa opäť pripravovali na vojnový konflikt so Západom, a tak sa hľadal ešte dokonalejší spôsob výberu brancov, aby sa neohrozili štátno-bezpečnostné, triedne a politické kvality armády. Bolo to obdobie 1. päťročného plánu a preferované oblasti národného hospodárstva (stavebníctvo, bane) trpeli nedostatkom pracovníkov. Podniky nutne potrebovali pomoc armády. Ako „politicky nespoľahliví“ boli vyhodnotení všetci s nevyhovujúcim triednym pôvodom – synovia veľkostatkárov, veľkoobchodníkov, továrnikov a iných vykorisťovateľov. Túto nálepku získala aj väčšina brancov nemeckej a maďarskej národnosti. Dodatočne sa rozhodlo, že k „nespoľahlivým“ sa zaradia aj kňazi a duchovní, ktorým zrušili existujúce východy.

Vznikajú pomocné technické prápory

     V júni 1950 vyšla smernica, ktorá nariaďovala vznik Pomocných technických práporov – PTP. Vznikli štyri ľahké a štyri ťažké PTP.  Pomocné technické prápory tak nahradili cestné prápory.  K 1. októbru 1950 vznikli ťažké PTP 55. a 56. v Ostrave, 57. Kladne, 58. Moste. Mali nahradiť vojenské banské oddiely, ktoré v uhoľných revíroch pracovali už od roku 1946. Ľahké PTP sa stali hlavnou pracovnou silou vojenských stavebných podnikov Posista, Konstruktiva, Armastav, Moravostav, Severostav a Stavoindustria. K decembru 1950 v PTP pracovalo 9900 vojakov, z toho 7780 „politicky nespoľahlivých“ a 1001 kňazov a rehoľníkov.  

Lacná pracovná sila

     Pracovné nasadenie „pétepákov“ bolo pre podniky mimoriadne výhodné pre stabilitu, variabilnosť a finančnú nenáročnosť. Systém odmeňovania zabezpečoval aj vojenskej správe veľký zisk. Vojaci zamestnaní vo vojenských útvaroch dostávali len slúžne. Tí, ktorí pracovali vo vojenských a civilných podnikoch dostávali aj mzdu zodpovedajúcu civilnému platu. Z nej sa však odpočítavalo 30% na réžiu vojenskej správy. Zo zvyšku sa vojakom vyplatila polovica, druhú im ukladali na vkladnú knižku, s ktorou však nemohli bez súhlasu veliteľa disponovovať. Tak napríklad v roku 1952 si vojaci na stavbách zarobili 1568 Kčs za mesiac, v baniach 4880 Kčs. V ľahkých PTP sa dosahovali maximálne mzdy do výšky 16 500 Kčs, v ťažkých PTP  až 40 000 Kčs.  „Pétepáci“ však mohli o svoje ťažko zarobené peniaze ľahko prísť. K odňatiu mzdy dochádzalo v prípade narušovania morálky, kam spadalo aj chválenie sa zárobkami pred civilným obyvateľstvom a plytvanie peniazmi. Odňatá mzda sa odviedla do fondu odmien zaslúžilých pracovníkov a veliteľov.

PTP - prínos národnému hospodárstvu

     Napriek ťažkým životným a pracovným podmienkam mali PTP veľmi dobré pracovné výsledky a často prekračovali normy. Sprevádzal ich však vysoký počet zranení a úrazov, vrátane smrteľných.  V roku 1952 bol finančný prínos PTP pre národné hospodárstvo 57 miliónov Kčs. Ďalších 400 miliónov korún ušetrila vojenská správa, zásluhou zrážok zo mzdy vojakov.

Dochádzajú triedni nepriatelia

     Po dvoch rokoch trvania PTP sa začali vyčerpávať ľudské zdroje „politicky nespoľahlivých osôb“. Upustilo sa tak od ďalšieho navyšovania PTP a pripravovala sa ich ďalšia transformácia. O zrušení PTP rozhodol sekretariát ÚV KSČ 26. apríla 1954. V správe sa konštatovalo, že ustanovenie charakteru kádrovo závadných osôb a spôsob ich využitia v armáde nezodpovedá súčasným politickým pomerom a intenciám strany a vlády z poslednej doby. 

Koniec, ale sledovanie pokračuje

     Poslední vojaci boli z pomocných technických práporov prepustení v júli 1954. Do 48 hodín sa museli hlásiť na okresných vojenských veliteľstvách. Odbor pracovných síl na Okresných národných výboroch im bol povinný zabezpečiť vhodné zamestnanie a sledovať ich pracovnú morálku.

Vznikajú technické prápory

     Technické prápory, ktoré vznikli namiesto PTP už síce nezohľadňovali politické kritériá, ale ich hlavnou náplňou zostala práca v baniach, na stavbách a všade tam, kde si to národné hospodárstvo vyžadovalo. Technické i pracovné podmienky sa o niečo zlepšili, avšak pocit menejcennosti u týchto vojakov zostal, nakoľko ho podporovali vojaci i velitelia normálnych útvarov. Syndróm PTP sa odstránil až koncom 50. rokov, keď postupne zanikli technické prápory.  V priebehu PTP fungovalo šesť ťažkých a štrnásť ľahkých PTP - na Slovensku 63. pomocný technický prápor v Komárne.

     Pobyt v pomocných technických práporoch poznačil vojakov z morálnej, pracovnej i zdravotnej stránky na celý život. Nápravy krivdy sa mnohí už nedožili.

Zdroj: Vojenský historický ústav