Sekcia

Schopný, odvedený!

Schopný, odvedený! Na tieto slová, ktoré zazneli vždy pri prehliadke a pohovore na odvodovej komisii, nezabudne asi žiaden chlap, ktorý absolvoval základnú vojenskú službu. Niekto to bral ako keby mu ukradli dva roky zo života, niekto to považoval za samozrejmosť, nikomu to však nebolo ľahostajné.

 

     Bývalý zamestnanec vojenskej správy Pavol Biľas vysvetlil, že odvodu sa zúčastňovali 18 roční muži. Tí museli vyplniť dotazník branca. Na základe požiadaviek armády a rozpisu boli potom prideľovaní k jednotlivým posádkam. "Pred komisiu sa postavil mladý muž, u ktorého sme zisťovali všetky potrebné náležitosti. V prvom rade to bol zdravotný stav, potom jeho záujmy, druh školy a podľa toho sa priraďovala odbornosť," hovorí Biľas.  

Starostlivosť o povolancov prejavuje sa dnes i v tom, že v rozhovore s členmi povolávacej komisie majú možnosť vyjadriť svoje želania - napríklad i to, ku ktorej zbrani by chceli nastúpiť. Foto: archív TASR, autor L. Roller/30. septembra 1953

 

     Komisia nakoniec rozhodla, či bude odvedený, do akej zložky armády bude zaradený, či dostane nejaký odklad alebo bude držiteľom takzvanej modrej knižky. Išlo o inštitút, ktorý pri závažných ochoreniach oslobodzoval muža od základnej vojenskej služby. "Bola to pre tých chlapcov nová skúsenosť. Viacerí boli zaskočení, iní suverénni a niektorí ani nevedeli čo sa s nimi deje. Pamätám si, že jeden chlapec predstúpil pred odvodovú komisiu v nohaviciach. Keď sme ho upozornili, aby sa vyzliekol, povedal, že nemôže, lebo nemá trenírky," spomína s úsmevom dôstojník vo výslužbe.

Ostatná starostlivosť venuje sa zdraviu povolancov. Povolanci sú pred nastúpením k vojenskej základnej službe viac razy dôkladne vyšetrovaní, aby sa prípadné závady na zdraví mohli včas liečením odstrániť. K vojenskej základnej službe nastupujú len zdraví povolanci. Foto: archív TASR, autor L. Roller/30. septembra 1953

 

     Branci, ktorí boli prideľovaní k špeciálnym útvarom, prípadne mali špecifické funkcie, museli pred nástupom na vojenčinu absolvovať branecký výcvik. "Školil ich vtedajší Zväzarm. Išlo najme o vodičov, ktorým armáda zaplatila získanie vodičského preukazu. Výcvik absolvovali prieskumníci alebo radisti," hovorí Biľas. Konštatoval, že nie u všetkých mladých mužov znamenali slová, že sú odvedení smútok a pohromu. Mnohí vymýšľali dôvody ako sa vyhnúť vojenčine.

     "Pre niektorých chlapcov, ktorých komisia uznala neschopnými, to skutočne bola tragédia. Na dedine ich považovali za chorých, mali problémy napríklad nájsť si vzťah. Všade sa o tom rozprávalo, bolo to nepríjemné," vysvetlil Biľas. Pripomenul, že aj chlapci, ktorí síce nechceli ísť na vojenčinu si radi vypočuli, že sú schopní slúžiť vlasti.

     "Odvody to bol niekedy aj folklór. V jednej dedine v okrese Stará Ľubovňa ešte v deväťdesiatych rokoch zvážali brancov na odvodovú komisiu na voze. Potom keď ich odviedli asi skončili niekde na oslavách," spomína si Biľas.