Legitimáciou vojaka bola vojenská knižka

     Vo vojenských knižkách bolo zaznamenané odborné zaradenie, dátum nástupu na vojenskú službu, povinné očkovanie proti tetanu a rôznym iným chorobám. Informácie o povýšení, či treste alebo prevelenie k iným jednotkám. Vojaci sa najviac tešili zápisu o prepustení do záloh, teda vytúženému civilu.

    Knižka sa vrátila armáde až keď muž dosiahol 60. rokov života, prípadne bol vyradení zo zálohy. Vojenská knižka sa napríklad nemohla vyviezť do zahraničia. V prípade, že muž v priebehu života dostal povolenie vycestovať do krajiny mimo socialistického bloku, knižku musel vrátiť na vojenskú správu a potom si ju vyzdvihol.

     Vojenská knižka však bola aj spôsobom ako si podávať informácie medzi vojakmi v jednotlivých posádkach. Je samozrejmé, že sa do nej nemohlo svojvoľne písať. "Ak bol niekto v nejakom pluku známy tým, že donášal dôstojníkom, odstrihli mu rožok zo zadnej strany knižky. Preto sa stávalo, že ak vojak prišiel do iného pluku, mazáci chceli, aby im ukázal knižku. Ak mala túto značku, dávali si na neho pozor," spomína si na svoje vojenské časy Peter Jakubec.

    Knižka obsahovala aj kovovú známku na šnúrke, ktorá sa v prípade vojnového konfliktu mala zavesiť na krk. Okrem toho pred desiatkami rokov zvykol byť v knižke vložený aj zalepený povolávací rozkaz. V prípade vyhlásenia mobilizácie, tam mal muž napísané, pri ktorej posádke sa má hlásiť.

     Zvláštnu atmosféru mávalo vyraďovanie záloh. To bol čas kedy muži dosiahli 60 rokov života. Vrátenie vojenskej knižky sa dialo slávnostným spôsobom. Bývalý zamestnanec vojenskej správy Pavol Bilas spomína ako zvolali koncom roka do priestorov Domu kultúry v Prešove všetkých, ktorých sa to týkalo. "Pri vchode im odobrali vojenské knižky, bolo pre nich pripravené občerstvenie. Prihovoril sa im nejaký zástupca armády a nasledoval kultúrny program. Bolo zaujímavé sledovať ako sa niektorí stretli skutočne po 40 rokoch a roky pritom žili v jednom okrese," uzavrel Bilas.