Keď bažanti rukovali...
Začiatok októbra bol v ére ČSSR spojený s nástupom brancov na základnú vojenskú službu. V 70. a 80. rokoch uplynulého storočia, však mladá generácia začala vnímať vojenčinu ako obmedzovanie slobody a nutné zlo. Mohla za to šikana, ktorá sa rozmáhala za múrmi kasární.
Povesť o šikanovaní nováčikov vojakmi druhého ročníka ZVS bola všeobecne rozšírená. Vojna mala mladých mužov zoceliť, naučiť presnosti, poriadku a zodpovednosti. Prerod bažantov na mazákov bol však vďaka nej vo vojenských útvaroch strastiplný. Sťažnosti a listy rodičov postihnutých vojakov sa kopili.
Podľa dokumentov Vojenského historického ústavu, v roku 1974 odhalili v ČSĽA až 17 prípadov šikanovania, a tak v marci 1975 zasadlo kolégium ministra národnej obrany Martina Dzúra. Po päťhodinovom rokovaní vzišiel dokument, ktorý sa ocitol aj v rukách generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka. Konštatovala sa v ňom nedostatočná výchovná práca veliteľov a politických pracovníkov, slabá riadiaca a kontrolná činnosť v dobe osobného voľna vojakov ZVS.
„Sahara“...zarábajte šumienky
Najneškodnejšia forma šikanovania súvisela s prácou a výkonom služby. Menej príjemné činnosti pri výcviku a upratovaní kasární automaticky vykonávali vojaci prvého ročníka. Vojaci druhého ročníka si často neoprávnene prisvojovali práva poddôstojníkov. Bažanti boli donútení svojim starším kolegom doslova slúžiť. Čistili im kanady, postieľali postele, prali košele a ponožky, pripravovali občerstvenie.
„Ako mladí vojaci sme museli pravidelne nosiť raňajky, obedy a večere akože našim starším spolubojovníkom, teda mazákom. Dialo sa to bežne s tichým súhlasom nadriadených. Všetci sme vedeli, že sa to nesmie, ale pokiaľ všetko šlapalo, tak veliteľ roty zatváral oči nad tým, čo sa deje na ubikáciách,“ spomína 53 ročný Peter S., ktorý narukoval do vojenského útvaru protivzdušnej obrany štátu v Prahe Pohořelci.
Bežnou formou obohacovania sa bolo aj rozoberanie balíkov s jedlom, ktoré chodili nováčikom z domova na prilepšenie. Potraviny, cigarety, peniaze tak končili v rukách mazákov. Bažanti však túto hru akceptovali, pretože vedeli, že o pár mesiacov budú túto výhodu využívať sami.
Jawa 250 a iné srandy...
Obávanejšou formou šikany boli rôzne rituály. Pri prechodoch medzi skupinami nástupných termínov sa robilo tzv. povyšovanie – bitie opaskom. Oslavovali sa termíny prežitého času na vojne: 500, 300, 250 a 100 dní. Vojaci prvého ročníka pri tejto príležitosti bavili oslávencov. Pri oslave dvestopäťdesiatky tak bažanti absolvovali akúsi obdobu prekážkovej trate. Po ubytovni behali vo veciach chemickej ochrany jednotlivca (niekedy aj s plynovou maskou) a napodobňovali jazdu motocykla Jawa 250. Podliezali postele, prebiehali cez umyvárne pod tečúcou sprchou.
Pomýlil si sa v čísle? Desať klikov...
Najhoršou formou šikany boli prípady ponižovania ľudskej dôstojnosti a fyzické násilie. Často nasledovali pri návratoch z vychádzok. Robili sa drepy, kliky, lietali facky, bilo sa opaskom... V noci sa opakovane vojaci budili, boli nútení sedieť alebo stáť na chodbách, spávalo sa s čapicami narazenými cez tvár...
“Pri vstupe do izby sme sa museli zahlásiť. Keď môj mazák zakričal číslo a ja som sa pomýlil na jeho odchodovom čísle, tak som za každé pomýlené číslo robil 10 klikov“, spomína Peter S. Nezmyselnosti pokračovali pri umývaní podláh so zubnými kefkami alebo štetkami na holenie, odrezávali sa nezapnuté gombíky a pod. „Šúrovanie sa dialo iba pri prúseroch, vtedy to mladí robili za trest. Pokiaľ veliteľ roty zvozil za niečo mazákov, tak si to zakaždým odskákali mladí. Aj ja som šúroval chodbu so zubnou kefkou, mazľavým mydlom a stierali sme to šnúrkami od kanád. Robilo sa to do rána.“
Za šikanu kriminál
Generácii dnešných päťdesiatnikov a starším netreba zvlášť predstavovať ani pojem kajak, farebná hudba, diskotéka či delo. Formy hlúpostí boli neobmedzené. Väčšina to však bez väčšej ujmy na zdraví prežila.
„Záležalo od toho, aký bol suprák. Ak bol normálny, tak mu nováčik slúžil a naučil sa disciplíne. Tam sme boli odsúdení na spoluprácu. Naučili sme sa disciplíne, spolupráci a hierarchii“, hovorí 50 ročný Vladimír H., ktorý vojnu prežil v českých Strašiciach ako tankista. Šikana bola posudzovaná ako mimoriadna udalosť a hrozilo za ňu v rôznych paragrafoch od 6 mesiacov po 8 až 12 rokov.
Šikana a mazáci v televíznom spracovaní
Šikanovaniu sa po prvý raz venovala veľká pozornosť v roku 1988 v televíznom seriáli Chlapci a chlapi, o päť rokov neskôr vo filme Zobani. Ale aj bažanti boli vynachádzaví. „Viem čo robili mazákom, keď si chceli mladí vyliať zlosť, tak mu jednoducho napľuli do toho jedla. Mne sa stalo, že som mal mazákovi doniesť čaj s citrónom. Čaj som vedel zohnať, ale vedel som, že keď prídem bez citrónu na izbu, tak bude zle, nebudem spať do rána. Tak som si pomohol. Služba z kuchyne vyhadzovala vyžmýkané citróny do pomyjí, tak som tam išiel, vytiahol som to, umyl a takéto citróny som doniesol môjmu mazákovi. Ten ma dokonca ešte pochválil, vidíš keď chceš, všetko sa dá zohnať. Na vojne sa všetko dalo zohnať. Akým to bolo spôsobom, to bola druhá vec“, spomína Peter S.
