Moje vlásky šej haj na kolená padali. Vojenská základná služba.

     Prvé, čoho sa nováčik dočkal v kasárňach bolo to, že ho ostrihali podľa vojenských predpisov. Pre niektorých to nebola jednoduchá záležitosť, keď mal stratiť niekoľko rokov pestované vlasy, ktorých dĺžka najme v 60. – 70. rokoch minulého storočia vyjadrovala voľnosť a slobodu. Predpis je však predpis a preto v kasárňach na vojakov čakali holičky, ktoré im vyrobili náležitú frizúru. Takto vždy počas nástupných termínov na vojakov čakali aj Ľudmila Klimovičová a Mária Sučková z vtedajších Komunálnych služieb mesta Prešov.

    Celá paráda sa začala, keď brancov doviezli zo stanice nákladnými autami. "Mnohí mali dlhé vlasy, to sa vtedy nosilo. Ešte pred bránou boli frajeri, ale pamätám si na tie ich oči, keď sme im dávali okolo krku plášte a vlasy išli dole. Daktorí aj vypustili slzu," spomína s úsmevom pani Ľudmila. Jej kolegyňa Mária vysvetľuje, že podľa predpisu musel mať vojak zostrihané vlasy na tri centimetre, zozadu výbrus a vlasy museli byť zostrihané asi štyri centimetre nad golier.

     "Niekedy sme ich aj ľutovali, čosi sme im na hlave chceli nechať, ale poručík ich vrátil naspäť. Stalo sa, že niekto to skutočné znášal veľmi zle, tak sme uprosili dôstojníka, aby mu nejaký ten účes zostal," dodáva pani Mária. Pripomenula, že aj keď vojak prišiel na vojnu ostrihaný, stále musel sadnúť na tú stoličku a niečo mu stále zo štice zobrali. "Viacerí sa aj nazlostili a povedali, že sa chcú ostrihať dohola. Ale to sa nesmelo, lebo to sa vtedy považovalo za výsmech armády," dodáva Ľudmila.

     Počas mesiacov prežitých na vojne sa menili aj účesy. Ofiny sa však museli skrývať pod čapice. Mnohí chlapci si nechávali rásť aj fúziky, ale to si nováčik dovoliť nemohol. Vojaci sa strihali každé tri týždne. Holičky prišli do kasární a len si robili čiarky koľko hrív padlo za vlasť. To potom účtoval komunálny podnik vojsku.