Rok 1995: Mítingy občanov na podporu zákona o štátnom jazyku SR

     „Niekoľko desiatok starších občanov zo Žiliny, Nových Zámkov, Trenčína a iných slovenských miest sa zhromaždilo pred budovou NR SR v Bratislave, aby vyjadrili podporu návrhu zákona o štátnom jazyku a súhlas s ním.

     Zhromaždení občania s vlajkami Slovenskej republiky a znakom Hnutia za demokratické Slovensko sa sústredili za asistencie polície asi 50-70 m od budovy NR SR. Viacerí z nich sa rozhodli čakať pred parlamentom až do chvíle, kým poslanci zákon o štátnom jazyku neschvália, ako uviedli hoci aj celú noc“, píše sa v archívnej správe TASR.

     V schvlálenom zákone sa mimo iných skutočností uvádzalo, že štátnym jazykom na území SR je slovenský jazyk a má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území SR. Zákon neupravoval používanie liturgických jazykov, pretože ich upravovali predpisy cirkví a náboženských spoločností. Takisto neupravoval používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín, ktoré upravovali osobitné zákony.

     Zo zákona vyplývalo, že štát mal vytvoriť vo vzdelávacom systéme podmienky, aby si každý občan mohol osvojiť štátny jazyk slovom a písmom. Výučba štátneho jazyka sa stala povinná na všetkých základných školách a stredných školách. Iný ako štátny jazyk sa stal vyučovacím jazykom a skúšobným jazykom v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi.

     Zákon upravoval vydávanie učebníc, okrem učebných textov na výučbu v jazyku národnostných menšín, etnických skupín a iných cudzích jazykov. Ich vydávanie a používanie upravovali osobitné predpisy.

     Štátne orgány a organizácie, samosprávy pri výkone svojich pôsobností museli povinne používať štátny jazyk na celom území SR. Preukázanie primeranej zdatnosti znalosti štátneho jazyka sa stalo podmienkou prijatia do zamestnania.

     Zákon sa nedotýkal úradných názvov obcí, označenia ulíc a iných zemepisných názvov v iných jazykoch, pretože ich upravoval osobitný zákon.

     Novoprijatý zákon o štátnom jazyku SR upravoval podmienky používanie štátneho jazyka aj v hromadných informačných prostriedkoch. Vysielanie v rozhlase a televízii muselo byť na celom území Slovenskej republiky v štátnom jazyku. Výnimkou boli  inojazyčné rozhlasové relácie a inojazyčné televízne relácie, ktoré mali titulky v štátnom jazyku alebo inak spĺňali požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka.

     Inojazyčné audiovizuálne diela určené deťom do 12 rokov sa museli dabovať do štátneho jazyka.

     V záujme ochrany spotrebiteľa sa stalo používanie štátneho jazyka povinné pri označovaní obsahu domáceho či dovážaného tovaru, v návodoch na používanie výrobkov, najmä potravín a liečiv, v podmienkach záruky a v iných informáciách pre spotrebiteľa.

     Všetky nápisy, reklamy a oznamy určené na informovanie verejnosti, sa museli uvádzať v štátnom jazyku. Mohli byť preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty nasledovali až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku.

     Dohľad nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich z tohto zákona malo ministerstvo kultúry.