V Liptovskom Mikuláši vyhlásili Žiadosti slovenského národa

     Organizátori slovenského národného hnutia (Štúr, Hurban, Hodža) 10. a 11. mája v revolučnom roku 1848 vyhlásili v Liptovskom Mikuláši tzv. Žiadosti slovenského národa. Bol to v tom čase významný radikálno-demokratický politický program týkajúci sa nielen národnostnej, ale i agrárnej otázky a demokratizácie verejného života Slovákov vo vtedajšom Uhorsku.

     Jozef Miloslav Hurban na začiatku revolučného pohybu v prvej polovici roku 1848 na verejných vystúpeniach viackrát vyhlásil: „Ak neukážeme teraz dačo veľkého, stratíme storočie a kliatba ľahne na hroby naše!“ A išiel príkladom. Už 10. mája 1848 bol v Liptovskom Mikuláši, kde sa na fare Michala Miloslava Hodžu zišli najpoprednejší muži slovenského národa, aby sa poradili, ako ďalej v týchto pohnutých časoch. Sformulovali dejinné Žiadosti slovenského národa. Ich základom bol Hurbanov text Žiadostí slovenského národa v stolici nitrianskej, ktoré vyhlásil na verejnom zhromaždení ľudu v Brezovej pod Bradlom necelé dva týždne predtým - 28. apríla.

     Začínajú sa takto: „Slovenský národ v uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc pôvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krv vylievali, bola donedávna len macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťaziach potupy a zhanobenia, ale v tomto okamžení svojho prebudenia chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom ako svätý zápal lásky a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. (...) Národ slovenský ako z jednej strany nechce iné národy v Uhorsku ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej vykoreniť, tak z druhej strany nedovolí seba do starého jarma zapriahnuť.“ Boli to silné slová, posvätené revolučným zápalom. 

     Na druhý deň - 11. mája 1848 naplno zazneli Žiadosti slovenského národa na veľkom zhromaždení ľudu v skromnom kúpeľnom areáli susednej obce Liptovská Ondrašová. A nebol to nik iný, ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý ich čítal bod po bode a voľne vysvetľoval ich zmysel. Tak sa stalo, že tento dokument bol odobrený a prijatý na prvom, skutočne celoslovenskom národnom zhromaždení a zúčastnilo sa na ňom vyše dvadsať najvýznamnejších mužov slovenského národa: Štúr, Hurban, Hodža, Francisci, Daxner, Ferjenčík, Zoch a ďalší. 

     Oprávnené slovo Slovákov však vyvolalo nevôľu i strach mocenských kruhov na všetkých stupňoch mocenského aparátu, vrátane uhorskej vlády v Budapešti. Odpoveďou uhorskej vlády boli zatykače. Dňa 12 mája 1848  na príkaz ministra vnútra Uhorska Bertalana Semereho vydali v súvislosti s proklamovaním Žiadostí slovenského národa zatykač na Ľudovíta Štúra, 22.5. na Jozefa Miloslava Hurbana a 1.6. na Michala Miloslava Hodžu.